Hra s osudom part.7
Clara
Stála som pred obchodom a čakala na Kristell. Konečne som ju uvidela lenže nebola sama. O niečom sa bavili a na Kristell bolo vidieť ,že sa jej to moc nepáči.
„Kristell,“ zamávala som na ňu.
Zdalo sa ,že si ma nevšimla tak som k nej dobehla.
„Takže Kristell. Pekné meno. Hodí sa k tebe,“ žmurkol na ňu neznámy muž a skúmavým pohľadom prešiel po mne.
„Ideme?“ opýtala sa ma Kristell. Prikývla som.
Len pár metrov nás delilo od vchodu keď zakričal ten muž: „Rád som ťa spoznal, Kristell.“
Kristell niečo zamrmlal ale ja som jej nerozumela. Spoločne s Kristell sme vstúpili do obchodného centra. Musím uznať, že tam bolo veľa ľudí a to bolo len pol jedenástej ráno.
„Kto to bol?“ vyzvedala som.
„Niekto z Klausovej rodiny...“ pokrčila ramenami. Zbadala som jeden obchod, o ktorom dievčatá v škole stále hovorili.
„Aha, poď zájdeme najprv sem,“ povedala som a potiahla ju za ruku.
Ale na moje sklamanie sme si v ňom nič nenašli. Teda nie, žeby tam neboli pekné veci...
Pohľad mi zastal na Kristell, vyzerala zamyslene.
„Stalo sa niečo?“ opýtala som sa.
Pozrela na mňa a odpovedala tichým hlasom: „Nie, nič. Poďme už.“
Prikývla som a vyrazili sme. Nechcela som ďalej vyzvedať, predsa sa poznáme len pár dní aj keď moje pocity hovorili niečo iné. Pobehali sme asi tridsať obchodov, kým sme našli tie pravé šaty.
„Tak, čo hovoríš?“ opýtala sa ma Kristell, keď vyšla z kabínky. Na sebe mala dlhé šaty. Boli krémovej farby a vrchnú časť prekrývali strieborné pásy. Moc jej to pristalo. Tipujem, že každý druhý sa za ňou otočí.
„Krása,“ pochválila som ju.
Usmiala. „Ukáž sa...“
Podišla ku mne a prezrela si ma od hlavy po päty. Moje šaty boli červeno-čierne, vzadu siahali až po zem a vpredu boli skrátené tak, že mi siahali nad kolená. V páse bol opasok červenej farby a bol zdobený červeno-čiernou ružou.
„No zdá sa, že z plesu neodídeš sama,“ povedala Kristell a kútiky úst jej cukali.
Urobila som na ňu grimasu a obe sme vybuchli do smiechu. Potom sme opäť zaliezli do kabíniek a vyrazili do ďalších obchodov. Celý čas sa mi zdala Kristell nejaká... iná. Bola stále zamyslená a na moje otázky odpovedala jednoslovne. Prechádzali sme vedľa výkladov, keď som zastala. Kristell sa na mňa zvedavo otočila.
„Čo je s tebou?“
„Ako to myslíš?“
„Celý čas si akoby mysľou inde,“ vysvetlila som, „stalo sa niečo?“
Neodpovedala tak som pokračovala: „Čo ti povedal ten muž?“
„Nič dôležité,“ vyhla sa odpovedi.
Ale ja som sa nemienila vzdať, pretože som mala pocit, že ak bojuje s čímkoľvek bude to veľké.
„Môžem ti pomôcť, ak budeš chcieť?“
„Clara, už som povedala...“ je hlas naberal na intenzite a v tom sa rozbilo sklo na všetkých výkladoch. Rukami som si zakryla tvár. Keď som ich konečne spustila, priskočila som ku Kristell.
„Si v poriadku?“
Kristell kývla. „A ty?“
„Je mi fajn, teda až na pár škrabancov.“
Ochranka nás vyviedla von z obchodu.
„Tak...ja už pôjdem,“ oznámila Kristell a hnala sa preč.
„Dobre, uvidíme sa a ďakujem,“ zakričala som za ňou. Kristell sa otočila a poslala mi úsmev. Zakývala som jej a pobrala sa domov. Keď zrazu začalo husto pršať, pritisla som si k sebe bundu a snažila sa kráčať, čo najrýchlejšie. V tom mi niekto pritisol ruku na tvár aby som nemohla kričať. Nevidela som, kto to je. Snažila som sa z jeho zovretia dostať, ale akoby som išla proti kameňu. Bol silný. Z nedostatku kyslíka som začala strácať vedomie. Ešte chvíľu som sa metala, ale nakoniec som mu zostala nehybne ležať v náručí...
Prebral ma svoj vlastný kašeľ.
„Au,“ chytila som si hlavu, ktorá sa mi nehorázne točila. Posadila som sa a prehliadla si moje väzenie. Sedela som v zatuchnutej miestnosti. Dvere boli z dreva a vyzerali pevne, cez mriežky som mohla vidieť na druhú stranu dverí. Nebolo tam nič, okrem steny. Opatrne som sa postavila a prešla ku dverám.
„Haló!“ zakričala som z plných pľúc, „je tam niekto?“
Keď sa mi nedostalo odpovede zabúchala som na dvere.
„A pozrime sa, kto je hore,“ ozval sa známi hlas a následne sa za mrežami objavila aj hlava.
„Damon, kde to som?“ opýtala som sa. Uškrnul sa. „Damon! Kde do pekla som?“
„Upokoj sa,“ povedal a oprel sa o stenu.
„Ak si myslíš ,že tento krát to nechám tak, si na omyle,“ zvrieskla som, „a teraz ma pusti!“
Prišiel ku dverám a otvoril ich. Chcela som ho odsotiť a utiecť ale ani neviem ako som sa ocitla nalepená na stene. Damon ma celou silou držal obidve ruky.
„Chceš mi rozkazovať?“
Okolo očí sa mu vytvorili žilky ako vtedy v parku. Ústami sa sklonil k môjmu krku.
„Damon! Potrebujeme ju živú!“
Damon ma razom pustil a ja som dopadla na kolená. Zdvihla som pohľad aby som videla na môjho záchrancu.
„Stefan?“ oslovila som ho.
„Ahoj, Clara,“ pozdravil ma.
„O čo tu ide? Prečo som tu?“
„Pozri, nechceme ti ublížiť,“ pozrel na Damona, „teda nechcem ti ublížiť. Potrebujeme niečo a ty nám zaistíš, aby sme to dostali,“ dodal Stefan.
„Takže ma držíte ako rukojemníka?“
Damon prikývol.
„Pokiaľ nebudeš robiť problémy, nič sa ti nestane,“ oznámil Stefan.
„Držíte ma tu! Dokonca ste ma uniesli!“
„Chceme len Kristellinu pomoc, nič viac a ona nám dobrovoľne nepomôže.“
„Prečo by nepomohla?“
Damon si vzdychol a vysvetlil: „Pretože čarodejnice sú už také. Prečo by dobrovoľne pomáhali upírom?“
Začala som sa smiať. „Haha, fakt dobrý vtip.“
„Čo?“ nechápal Stefan.
„Kristell a čarodejnica? Upíry? Ako vážne?“ stále som sa smiala.
„Počkaj, ty... to nevieš?“ opýtal sa zarazene Stefan a pohľadom preskakoval z Damona na mňa.
Prestala som sa smiať. „O čom mám vedieť?“
Stefan naštvane pozrel na Damona. Damon sa zatváril ako neviniatko a povedal: „Mala pri sebe železník.“
„A z toho si usúdil, že vie, kto sme?“
„Ehm...prepáčte ,že vás ruším,“ ozvala som sa, „ železník?“
Damon prišiel ku mne a ukázal mi na náramok.
Zadívala som sa ne neho. „Ten mi daroval otec k narodeninám.“
Stefan si plesol po čele a vyzeralo to akoby tu vôbec nechcel byť. Damon sa stále tváril ako najväčšie neviniatko a ja som tam len stála a nič nechápala.
„Ďakujem,“ poďakovala som a prevzala si od Stefana šálku s čajom. Teraz som sedela v obývačke na gauči a čakala, čo sa bude ďalej diať.
„Hneď som späť,“ oznámil Damon a odišiel z miestnosti. Zostala som tam iba ja a Stefan. Zatriasla som sa. Stefan si toho všimol a práve o to mi išlo.
„Je ti zima?“ opýtal sa.
Prikývla som.
„Počkaj, prinesiem ti deku,“ usmial sa na mňa a obrátil sa. Keď zahol za roh, položila som čaj na stôl a postavila sa. Čo najtichšie som sa pobrala ku dverám. Neustále som sa obzerala. Nakukla som na chodbu, nikto tam nebol. Vykročila som.
„Hej!“ zakričal za mnou Damon.
Rozutekala som sa ku dverám, keď sa zrazu objavil predo mnou. Zastala som a začala utekať na opačnú stranu s nádejou ,že nájdem nejaký východ. Avšak, narazila som na Stefana.
„Toto nebol dobrý nápad,“ povedal mi Stefan. Damon prišiel ku mne a chytil ma za rameno.
„Pustite ma! Na toto nemáte právo!“ kričala som, keď ma Damon tiahol znovu do obývačky. Tam ma prinútil sadnúť si na gauč.
Damon sa nútene usmial a oznámil: „Nemaj obavy ,čo nevidiac sa to tvoja kamarátka dozvie a príde ti na pomoc.“