Hra s osudom part.6
Kristell
Nemohla som zaspať. Nešlo o to, že by som nebola unavená. Šlo skôr o ten zvláštny pocit, ktorý som neustále mala. Vnímala som ako sa so mnou moja myseľ pohráva. Vždy, keď som zatvorila oči, videla som niečo nereálne. Potrebovala som ísť na vzduch. Vzala som si deku, pohár s whisky a vybrala som sa do záhradky za dom. Obzrela som si prehnitú rozpadnutú lavičku, no aj v tej tme som usúdila, že by nápor môjho tela nevydržala. Rozložila som si na zem deku a sadla si na ňu. Popíjala som whisky a moje oči sledovali tmavé tiene v lese. Zrazu som mala pocit, že nie som sama.
„Je tam niekto?“ ozvala som sa slabým hlasom, keď som začula zašuchotanie lístia. Zostalo ticho. Na chvíľu som sa prestala na les sústrediť a vtedy sa zvuky začali opakovať. Bola som si stopercentne istá, že v tom lese niekto je. Akoby som tú osobu či skôr niečo, čo z nej vyžarovalo cítila.
„Viem, že si tam. Tak nebuď zbabelec a ukáž sa,“ zakričala som pevnejším hlasom. A čuduj sa svete, naozaj niekto vykročil spomedzi stromov a namieril si to ku mne. Snažila som sa zaostriť a identifikovať s kým mám tú česť. Plne som sa sústredila na čiernu približujúcu sa postavu. Zrazu osoba zastala a okolo nej sa vytvoril ohňový kruh s priemerom asi tri metre. Niektoré plamene dosahovali až pol metrovú výšku. Oheň uväznil neznámeho vo vnútri. Nemohla som uveriť vlastným očiam.
„Zavri oči, upokoj sa. Nie je to pravda. Znovu máš vidiny, dievča,“ utešovala som sa a zažmúrila som oči.
„Môžeš s tým dopekla prestať?“ ozval sa naštvaný hlas z diaľky. Preľaknuto som otvorila oči a pozrela smerom k ohnisku.
„Ty tam naozaj si?“ spýtala som sa nesmelo. Položila som pohár na zem a postavila som sa, aby som mala lepší výhľad.
„Áno, som, srdiečko. Ale momentálne nemám pri sebe marshmallows, takže pokiaľ nemieniš priniesť niečo chutné pod zub, mohla by si s tou parádou prestať,“ odsekol trpko. Prešla som ku Klausovi. Samozrejme, že to bol on.
„Čo tu dopekla robíš?“ opýtala som sa ho.
„Ten oheň!“ skríkol až mnou myklo.
„Tak to teda nie, vážený pán! Na mňa kričať nikto nebude!“ vrátila som mu späť. Plamene vybehli do ešte vyššej výšky.
„Kto do čerta myslíš, že si, keď sa so mnou takto rozprávaš?“ pokračoval nahnevaným tónom.
„Prečo sa zakrádaš okolo môjho domu?“
Mala som pocit, že ak rýchlo neprestanem, ten chudák dostane infarkt. Zúril ako býk. Zrejme aj Klaus pochopil, že to nikam nevedie.
„Odstráň ten oheň a môžeme sa v pokoji porozprávať,“ ozval sa už milším tónom. To keby som ja vedela! Ani len neviem, kde sa tam ten oheň vzal. Začala som zhlboka dýchať, pritvorila som oči a myslela na niečo pozitívne, pekné a milé...
„Už som si myslel, že ma chceš uškvariť,“ vydýchol si. Otvorila som jedno oko. Oheň bol preč. Odľahlo mi, aj keď som vedela, že toto nebolo len tak. Určite to nebola vidina. Zreteľne som cítila ako ma oheň hrial na pokožke. A možno to bol taký živý sen...
Klaus okolo mňa začal krúžiť ako lev okolo svojej koristi.
„Chcel si sa rozprávať. Tak do toho,“ pobádala som ho, „,nemám čas na hlúposti.“
„V prvom rade chcem počuť kto si a čo tu chceš.“
„Bývam tu. To ty si na cudzom pozemku,“ odvrkla som. Zasmial sa. Ten zvuk bol taký očarujúci.
„Niečo na tebe je...“ povedal. Odrazu zastal. Stál za mojim chrbtom, takže som na neho nevidela. Čo má v pláne som zistila, až keď ma objal jednou rukou okolo pása. Tou druhou mi pomaly prešiel od boku až k tvári. Prešla mnou omamná vlna, takmer sa mi podlomili kolená. Opatrne mi odhrnul vlasy z krku. Netrvalo dlho, a ticho, ktoré nastalo preťal môj slabý výkrik. Z krku mi do celého tela vystrelila ostrá bolesť. Pritiahol si ma k sebe ešte bližšie. Trvalo to len zopár sekúnd, no mne to prišlo ako celá večnosť. Točil sa so mnou celý svet. Namiesto ostrých tesákov mi po krku začali blúdiť jeho mäkké pery. Zastonala som od vzrušenia. Otočil si ma k sebe. Konečne som otvorila oči a pozrela sa mu do tváre. Vyzeral ešte hrozivejšie ako vtedy Damon v parku, no nezľakla som sa. Všimol si, že ho pozorujem. Pohľad mi skĺzol k jeho zakrvaveným perám. Odrazu boli tesáky aj tie strašidelné oči preč. Pramienok krvi, ktorý mu stekal z kútika úst ma nenormálne lákal. Načiahla som ruku k jeho tvári a palcom som mu zotrela červenú tekutinu, ktorá sa ligotala na svite mesiaca. Dlho sme si hľadeli do očí, akoby sme sa jeden toho druhého snažili zhypnotizovať. Znovu som prešla očami na jeho pery. Mala som potrebu ochutnať ich. Nahla som sa k nemu a nakoniec sa spojili. Povzbudil ma, keď ich jemne pootvoril a bozku sa nebránil. Dokonca začal spolupracovať, pritiahol si ma úplne k sebe. Zreteľne som cítila jeho zrýchlený tep a teplo, ktoré sálalo z jeho tela. Cítila som sa ako na horskej dráhe, či možno na oslavách konca roka, akoby nado mnou na oblohe tancovali svetelné obrazce ohňostroja.
„Si odvážna,“ prehovoril so šibalským úsmevom a odtiahol sa odo mňa. Pomaly som otvorila oči.
„A ty si...,“ začala som hovoriť, no zmizol. Mala som v pláne povedať niečo úplne iné, no nakoniec som dodala: „... idiot.“
Sklamane som sa rozhliadla okolo seba. Nezostal žiaden dôkaz po jeho prítomnosti. Až na dve malé ranky na mojom krku.
Boli to tie najšialenejšie minúty môjho života. Toľko adrenalínu, napätia a vzrušenia v jednom okamihu... S úsmevom na perách som sa pobrala do domu. Zodvihla som deku a načiahla som sa po pohár. Bol prázdny, no stopercentne som si predtým stihla odpiť menej ako päť glgov. Zmätene som pokrútila hlavou a vošla dnu. Zastala som pred zrkadlom. Detailne som si obzrela poranenie na krku. Prešla som do kúpeľne a ošetrila som si ho. Keď som skončila, cez krk som mala prelepenú náplasť. Prehodila som si cez to miesto vlasy a pozrela sa ako to vyzerá. Ak budem opatrná, nikto si to nevšimne. Podišla som k posteli a zobrala do ruky na mobil, ktorý sa váľal na nej. Odkaz od Clary. Chcela ísť do obchodov. Odpísala som jej, že sa stretneme pri nákupnom centre.
Vyšla som z domu a mala som namierené priamo k nákupnému centru. Celou cestou som na svojom chrbte cítila cudzí pohľad. Dobre som vedela, že ma niekto sleduje. Asi tri krát som sa obzrela, no nikto tam nebol, no vedela som, že tam niekto musel byť. Na štvrtý krát ma to už naozaj naštvalo.
„Neviem, kto si a čo chceš, ale je to trápne,“ odsekla som flegmaticky a pokračovala som v ceste.
„Ak mi povieš svoje meno, prezradím ti ja to moje,“ ozvalo sa odrazu vedľa mňa. Kráčala som vedľa akéhosi chlapa, vyzeral celkom dobre. Hnedé kratšie vlasy, tmavé oči a frajerský úsmev...
„Psychopatom sa ja nepredstavujem,“ odvrkla som a nevšímala som si ho.
„No dobre... Tak ti vymyslím prezývku. Budeš... Klausova najnovšia hračka. To znie dobre,“ zamyslel sa. „Mimochodom, ja som Kol. Kol Mikaelson,“ predstavil sa a zastal. Takže to musel byť Klausov brat alebo iný známy.
„Nechápem, o čom to tu točíš. Choď otravovať niekoho iného,“ odfrkla som a šla som ďalej. Poľahky ma dobehol a postavil sa mi do cesty. Položil mi ruky na plecia, čím ma donútil zastaviť. Jednou rukou ma stále držal, tou druhou mi odhrnul vlasy práve na tom mieste, kde som ho mala prelepené náplasťou.
„Si to ty,“ súhlasne prikývol.
„Ok. Je to stále divnejšie, takže buď mi povieš, čo chceš, alebo mi daj pokoj...“ na chvíľu som sa zamyslela „...ako si vravel, že sa to voláš...?? Tom, John, Kevin...??“
„Kol. Volám sa Kol!“ zopakoval a jeho oči potemneli. Znovu som pridala do kroku.
„To je jedno. Ja ťa budem volať pán dotieravý. Bože, si úplne rovnaký ako Klaus. To máte asi v rodine, zakrádať sa za ostatnými a zdržovať, však?“ spýtavo som na neho pozrela.
„Si presne taká ako ťa opísal,“ perami mu prebehol jemný úsmev.
„Čas beží...“ poťukala som si po imaginárnych hodinkách na ruke.
„Dnes večer u nás o siedmej. Trochu sa nahoď a buď presná.“
„Prosím?“ nechápavo som na neho pozrela.
„Klaus ťa pozýva na večeru do nášho rodinného sídla. Chce ťa predstaviť aj ostatným členom rodiny,“ doplnil.
„Tak povedz Klausovi, že dnes večer nemám čas. A ak bude nabudúce niečo chcieť, nech si to príde vybaviť osobne a nech neposiela takých otravných a nesympatických poskokov, jasné?“
„Teraz si hlboko ranila moje city,“ zatváril sa zranene. Už sme prichádzali pri nákupné centrum. Aj z diaľky som mohla vidieť Claru, ako na mňa čaká.
„Myslíš si, že ma to trápi?“
„Možno by malo. Pokiaľ máš rada svoj život.“
„Kristell!“ zamávala na mňa Clara, čím prezradila moje meno. Snažila som sa nevšímať si ju, no ona dobehla k nám.
„Takže Kristell. Pekné meno. Hodí sa k tebe,“ žmurkol na mňa Kol. Skúmavým pohľadom prešiel po Clare.
„Ideme?“ pozrela som na Claru. Prikývla a tak sme sa pobrali smerom k vchodu.
„Rád som ťa spoznal, Kristell,“ zakričal na mňa Kol.
„Škoda, že to nie je obojstranné,“ zamrmlala som si popod nos.
„Čo si vravela?“ spýtala sa ma Clara.
„Ale nič,“ pokrútila som hlavou.
„Kto to bol?“ vyzvedala ďalej, keď sme vošli dnu.
„Niekto z Klausovej rodiny...“ pokrčila som ramenami. Perfektne som si vedela predstaviť, ako by mi znovu hrdo oznámil jeho meno.
„Aha. Poď, zájdeme najprv sem,“ povedala a kývla hlavou smerom k jednému z obchodov hneď pri vstupe. Potiahla ma nedočkavo za ruku a tak sme začali nakupovať.