Hra s osudom part.5
22. 6. 2013
Clara
Ešte stále som pozerala na dvere, cez ktoré práve odišla Kristell z Grillu. Bola som nadšená z toho, že pôjdeme spolu nakupovať. Kristell som bola vďačná za veľa vecí. Očkom som hodila po Klausovi. Stál pri bare a pil vodku, rýchlo ju do seba hodil, otočil sa a vyšiel z Grillu. Nemala som z neho dobrý pocit už keď sa tu objavil prvý raz. Vlastne som nemala dobrý pocit skoro zo všetkých, ktorý žili v tomto meste. Mama sa odtiaľto vždy chcela odsťahovať, hovorievala: „V tomto meste sa nič dobrého nedeje.“ Otec sa vždy len zasmial a povedal, že je tu krásne a nevidí v ničom problém. To mi pripomenulo moje prvé stretnutie s Liz. Bola asi piatou novou priateľkou, ktorú mi otec predstavil po maminej smrti. Liz ma vyobjímala, vybozkávala a na všetky svetové strany hlásila, aké budeme kamarátky... Zatriasla som hlavou, aby som na ňu prestala myslieť. Vstala som od stola a odišla pomáhať Mattovi. Dnes som končila skôr, pretože som musela zaniesť požičanú knihu jej vlastníkovi. Od Matta som sa dozvedela adresu, a tak som sa tam rozhodla po práci zájsť. Myslela som si, že mu ju vrátim v škole, ale neprišiel. S knihou v ruke som kráčala ku domu. Bol obrovský, taký kráľovský. Klebetí sa, že je to najstrašidelnejšie miesto v Mystic Falls. Ale celá krása domu však zakrývala túto nepotvrdenú klebetu. Tu by som dokázala bývať, pomyslela som si. Pod nohami mi zavŕzgalo drevo. Pristúpila som ku dverám a zaklopala. Trochu som si prehrabla vlasy aby vyzerali aspoň trochu normálne a nahodila úsmev. Avšak, keď sa otvorili dvere, okamžite mi zamrzol.
„To si zo mňa robíš srandu?“ zavyla som.
Damon sa s úsmevom opieral zárubňu dverí a čakal, čo zo mňa ďalej vypadne.
„Je Stefan doma?“ opýtala som sa, pretože Stefan bol vlastníkom knihy, ktorú som práve držala v ruke. Sedíme spolu na chémii a keďže som na ňu antitalent, požičal mi knihu, v ktorej je všetko stručne a dobre vysvetlené.
Damon si prekrížil ruky na hrudníku.
„Nie, čo potrebuješ?“
„Požičal mi knihu a tak som mu ju chcela vrátiť, ale zastavím sa inokedy,“ oznámila som a chystala sa k odchodu. Jeho hlas ma však zastavil.
„To nemusíš.“
Vzhliadla som. „Dáš mu ju?“
„Nie,“ narovnal sa, „polož ju na stôl v obývačke.“
S týmito slovami sa otočil a odišiel do domu. Dvere zostali otvorené. Chvíľu som váhala, no nakoniec som prekročila prah dverí. Pomaly som prešla do obývačky a zostala stáť s otvorenými ústami. Bola to obrovská miestnosť s vysokým stropom. Cez sametové závesy prenikali do izby slnečné lúče a osvetľovali drevenú podlahu, ktorá bola pokrytá starodávnym kobercom. Nádherný dojem ešte podporoval honosný krb. Nevychádzala som z úžasu.
„Nechcela by si to tu upratovať, ver mi,“ ozval sa Damon a nalial si do pohára žltohnedú tekutinu. Pretočila som očami a položila knihu na stolík, ktorý stál vedľa gauča. Prešliapla som z nohy na nohu a povedala: „Tak ja pôjdem.“
„Ale počkaj, čo by som to bol za hostiteľa keby som niečo návšteve neponúkol.“
Obzrela som sa okolo seba. „Okrem whiskey tu nič iného nemáš a radšej by som zapletala copy medúze než aby som s tebou mala stráviť jednu sekundu!“
„To som až taký hrozný?“
Ironicky som sa zasmiala. „Hrozný? Keby do parku neprišla Kristell, kto vie čo by si so mnou spravil.“
„Ale neber to tak vážne,“ povedal pokojne.
Zostala som v šoku.
„Nebrať to vážne! Si blázon, možno dokonca vrah! Buď rád ,že okrem mňa a Kristell to nikto nevie. Inak by si bol už dávno v base!“
Damon sa začal smiať.
„Čomu sa smeješ?“ opýtala som sa zaskočene. To, že vybuchne do smiechu som vôbec nečakala. Bol to psychopat.... určite. Mala by som vypadnúť čím skôr! Dobrý nápad!
Otočila som sa na päte a mierila si to ku dverám. Damon sa za mnou rozbehol.
„Počkaj,“ kričal ešte stále smejúc sa.
„Nechápem, čo je na tom vtipné?“ povedala som a nezastavovala sa. Dobehol ma a chytil ma za ruku. Zastavila som sa a otočila.
„Keď si myslíš ,že som blázon a vrah, tak prečo si tu? V dome?“ hlboko sa mi zadíval do očí.
Strach mi behal po celom tele a hovoril mi: uteč, uteč. Ale nemohla som, strácala som sa. Naraz strach zmizol....Vytrhla som ruku z jeho zovretia.
„Chcela som vrátiť knihu,“ odpovedala som na jeho otázku.
Jeho výraz posmutnel akoby čakal inú odpoveď.
„Ahoj,“ pozdravila som.
„Uvidíme sa.“
Ešte posledný krát som sa obzrela a zamrmlala: „Dúfam, že nie!“
Konečne som bola na čerstvom vzduchu. Strčila som ruky do vačkov a rýchlim krokom som mierila domov.
„Ahóój,“ zakričala som, keď som vstúpila do domu.
„Ahoj, Clara,“ odzdravil mi otec z kuchyne.
Vyzliekla som si bundu a zavesila ju na vešiak. Potom som sa vybrala do kuchyne. Prekvapilo ma, keď som neuvidela Liz.
Preto som sa hneď opýtala: „Kde je Liz?“
„U kaderníčky,“ odpovedal otec a pritom vôbec neodtrhol pohľad od novín.
Vydala som tiché –aha, zobrala sušienky a vybehla po schodoch do mojej izby. Zavrela som za sebou dvere a vytiahla telefón. Vytočila som číslo Kristell. Avšak, dočkala som sa známej vety: „Po zaznení tónu zanechajte odkaz.“
Pííp...
„Ahoj Kristell, tu Clara. Zajtra musím ísť niečo ešte vybaviť do mesta, tak som si hovorila, že by sme mohli zájsť aj do obchodov. Tak...zavolaj mi.“
Zrušila som hovor a hodila telefón na malý gauč. Konečne si dám horúcu sprchu! Tešila som sa na ňu už celý deň.
Keď som o polhodinu neskôr vyšla zo sprchy, našla som správu od Kristell. Zajtra sa stretneme pred nákupným centrom. Zhodila som na zem uterák a otvorila skriňu. Vybrala som červenú nočnú košeľu lemovanú čiernou čipkou. Premkol ma pocit, že ma niekto sleduje. Rýchlo som si obliekla nočnú košeľu a zatiahla záves na okne. Sadla som si za stôl a pohľad mi padol na zošity, v ktorých bolo určite veľa domácich úloh, odsunula som ich nabok a vytiahla skicár. Načrtala som postavu muža s prenikavými očami. Keď som si uvedomila koho to vlastne kreslím, vytrhla som stránku a hodila ju do koša. Nakoniec som si ľahla do postele a zaspala som celkom rýchlo.
„Clara!“ zavolala na mňa Kristell. Otočila som sa a strnula. Kristell bola celá od krvi.
Nechápala som, čo sa deje, ale určite som vedela, že musíme utekať. Urobila som krok a okamžite si uvedomila ,že to nebol dobrý nápad. Celým telom mi prešla ostrá bolesť. Od bolesti sa mi podlomili kolená a ja som spadla na tvrdú zem.
„Clara!“ zakričala znovu Kristell a dobehla ku mne. Pomohla mi postaviť sa a spoločne sme utekali. Náhle sme však museli zastať, okolo nás sa objavilo niekoľko osôb, nevidela som im do tváre. Jeden z nich sa náhle zmizol aj s Kristell. „To nie!“ zakričala.
Metala som sa v posteli.
„Clara, no tak vstávaj!“ volal na mňa niekto.
Konečne som otvorila oči a zároveň sa vyľakala ešte viac. Nado mnou sa skláňal Damon.
„Čo tu robíš? Ako si sa sem dostal?“
Zadíval sa mi pevne do očí a povedal: „Teraz si ľahneš a budeš spať. Na to, že som tu bol si nespomenieš.“
„Ľahnem si a budem spať. Na to, že si tu bol si nespomeniem,“ zopakovala som.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.