Hra s osudom part.4
Štvrtá čať. Dúfam, že sa bude páčiť...
Kristell
Zvalila som sa na pohovku a pohľadom som hypnotizovala starožitné hodiny na stene. Potrebovala som sa nejako upokojiť. V takých situáciách mi vždy pomáhali knihy a čokoláda. Nanešťastie, v novom dome som mala len tú čokoládu. S vedomím, že si čím skôr musím nejaké zaobstarať som si teda vzala čokoládu a šla som si napustiť vaňu. Po dlhom bublinkovom kúpeli a zjedení celej sladkej maškrty som si navliekla župan. Prechádzala som do spálne, keď niekto zazvonil pri dverách. Prišlo mi to zvláštne. Bola už noc a nepoznala som tam nikoho. Aj napriek tomu, som však trochu váhavo podišla k dverám a otvorila som. Ihneď som spoznala dievča stojace pred dverami.
„Clara, čo ty tu?“ opýtala som sa nervózne. Clara bola síce jediná, s kým som sa v meste poznala aspoň trošičku, no aj tak ma jej návšteva u mňa doma dosť prekvapila. Pôsobila trochu vystrašene, zľakla som sa, že jej chcel znovu niekto ublížiť. Pozvala som ju teda dnu a začali sme sa rozprávať. Dozvedela som sa meno muža, ktorý ju napadol v tom parku. Damon Salvatore,tak znelo jeho meno. A taktiež mi prezradila, že sa pýtal na mňa. To neveštilo nič dobré. Clara ma nakoniec pozvala na ďalší deň do baru a ja som po menšom váhaní a šoku jej ponuku prijala. Veď platila ona, nemohla som to nevyužiť. Odprevadila som ju k dverám a ona odišla. Znovu som zostala sama s mojimi šialenými myšlienkami.
Na druhý deň, tak ako som Clare sľúbila, prišla som ju navštíviť do Grillu. Clara si ma okamžite všimla. Zamávala som jej, tak sa pobrala smerom ku mne.
„Myslela som si, že neprídeš,“ ozvala sa ako prvá.
„Predsa platíš ty?“
„Tak to by som si nemohla nechať ujsť,“ zasmiala som sa, keď prikývla. Prešli sme k jednému z voľných stolov a objednali sme si pitie. Dlho sme sa rozprávali. Reč nestála ani na sekundu. Mala som pocit, ako by som Claru poznala už nejakú dobu. Bola naozaj milá a príjemná, ochotne odpovedala na moje zvedavé otázky, najmä ohľadom mesta. V tom som si uvedomila, že by som chcela vedieť aj niečo bližšie o jej osobe.
„Povedz mi aj niečo o sebe,“ povedala som jej.
„Nie je toho veľa. Moja mama zomrela pred tromi rokmi a odvtedy ide všetko dole vodou.“
„To mi je ľúto. Prepáč, nemala som sa pýtať,“ ospravedlnila som sa. Bolo to smutné. V podstate som bola bez rodičov a akejkoľvek rodiny aj ja, no nežila som s tým pocitom, že sú mŕtvy a už ich nikdy neuvidím.
„To je v poriadku,“ odvetila. Radšej som zmenila tému. Určite jej nebolo príjemné baviť sa o tom. Znovu sme sa zarozprávali, keď som si všimla, že Clara pozoruje niekoho za mnou.
„Kto je to?“ spýtala som sa a otočila sa, aby som lepšie videla. Bol to vyšší, dobre vyzerajúci muž, a tak trochu z neho kričalo, že to nebude žiaden dobráčisko od kosti. Zaujal ma. Pôsobil tak záhadne.
„Klaus Mikaelson, kúpil si dom v Mystic Falls len nedávno,“ odpovedala mi.
„Je celkom zlatý,“ usmiala som sa.
„Čo on? Je to len nejaký ďalší namyslený chudák, ktorý má peniaze len vďaka svojmu zazobanému otcovi,“ predstavila mi ho Clara. Možno mala pravdu, možno nie, no mne tak nepripadal.
„Poznáš ho?“ spýtala som sa krčiac obočie.
„Nie, je to len môj názor,“ odvetila a napila sa. Pokrčila som ramenami a ešte raz som si ho musela prezrieť.
„Počúvaj, Clara. Pôjdeš na ten ples, čo bude na škole? Videla som nejaké plagáty,“ zmenila som tému.
„Chcela by som, no ešte neviem, či sa to podarí,“ odpovedala a uhla mi pohľadom.
„Prečo?“
„No, je to trochu zložitejšie. Liz, teda moja nová mamička, mi nechce prispieť na šaty,“ objasnila mi to.
„Aha... A čo ak by som povedala, že mám nejaké peniaze bokom a moc by som tam chcela ísť, len nemám s kým? Išla by si so mnou?“ spýtala som sa jej.
„To myslíš naozaj?“ pozrela na mňa neveriacim pohľadom.
„Áno. Chcem sa trochu začleniť do spoločnosti, no sama to nezvládnem. Mohla by si mi pomôcť. Ja by som ti na oplátku pomohla s tými šatami,“ navrhla som.
„Znie to lákavo,“ pokyvkávala hlavou a zvažovala moju ponuku.
„Prosím.“
„Tak dobre,“ súhlasila, čo ma potešilo.
„Skvelé! Takže sme dohodnuté. Cez týždeň sa pôjdeme po niečom popozerať. Ak sa nenahneváš, už musím ísť. Ešte ma čaká nejaká práca, tak...“ postavila som sa pripravená odísť.
„To je v poriadku, Kristell. Vďaka a buď opatrná. Vieš, že to tu nie je moc... bezpečné,“ upozornila ma Clara.
„Neboj. Ja to nejako zvládnem,“ žmurkla som na ňu a opustila som bar. Vonku sa už stihlo zotmieť. Mala som namierené priamo domov, no potom som si na niečo spomenula. Na niečo z toho sna. Pobrala som sa teda opačnou stranou ako bol môj dom. Prešla som po niekoľkých uličkách a v tom som zbadala presne to, za čím som šla. Bol to obchod s knihami. Podišla som bližšie k dverám a prezrela som si tabuľku s otváracími hodinami a oznam, ktorý na nich visel- Prijmeme brigádničku. Znel tak isto ako som si ho pamätala. Rozhodla som sa, že v pondelok tam musím zájsť. Kúpim si niečo nové na čítanie a spýtam sa na tú brigádu. Vždy som chcela pracovať v kníhkupectve, bol to môj sen. S úsmevom na perách som sa otočila späť smerom odkiaľ som prišla, no môj úsmev okamžite zamrzol.
„Ty?“ spýtala som sa prekvapene.
„Nemala by si sa tu potulovať takto sama. Nie je to tu moc bezpečné. Kedykoľvek sa môže objaviť tajomný nebezpečný sexi mladík...“ začal rozprávať. Na perách mu pohrával šibalský úsmev.
„Si vtipný. Radšej nezdržuj a vyklop, čo chceš,“ pobádala som ho. Nemala som rada prílišné zdržovanie vecí. Lepšie pre mňa bolo, ak sa hneď prešlo k veci bez naťahovačiek.
„Kto si?“ spýtal sa ma bez okolkov.
„Vážne? Pýtaš sa ma, kto som? Nič trápnejšie si sa ani nemohol opýtať, však?“
„Odpovedz mi na moju otázku, inak...“ pustil sa do vyhrážania.
„Inak čo? Teraz ti niečo poviem, Damon. Dáš Clare pokoj, inak budeš mať problémy. Je mi jedno, čo si zač, no ak jej ublížiš, oľutuješ. Rozumel si mi?“ Pozrela som mu rozzúrene do očí, aby pochopil, že svoje slová myslím vážne.
„Ty sa mi vyhrážaš? Aké zlaté,“ zasmial sa.
„Čo je ti smiešne?“
„Mne sa nikto nevyhráža,“ krútil pobavene hlavou.
„Tak som prvá. A teraz mi odstúp z cesty a zapamätaj si moje slová!“
„Nie tak rýchlo, slečinka. Ešte som neskončil,“ povedal a odrazu na mňa ceril jeho tesáky. Naozaj to bolo všetko včera pravda. Nezdalo sa mi to. Nezľakla som sa ho.
„Rátam do tri. Mala by si začať utekať, no neviem, či ti to bude vôbec platné,“ prehodil.
„Jeden, dva...“ začal rátať, no ja som stála na mieste. Bol to psychopat. Naozaj sa chcel hrať na naháňačku? Namiesto toho, aby som zutekala, pustila som sa do smiechu. Zmätene na mňa pozrel.
„Dobrý pokus,“ zamrmlala som pomedzi smiech.
„Tak tebe je to smiešne... No veď uvidíme dokedy sa budeš smiať,“ odvetil a odrazu sa na mňa vrhol. A vtedy sa mi stala podobná vec ako predchádzajúci deň. Znovu ten nával energie a sily. Damon sa len tak z ničoho nič začal skrúcať na zemi, držal sa rukami za hlavu.
„Dopekla s tebou!“ zahrešil a vyslal ku mne nenávistný pohľad.
„Daj mi pokoj!“ sykla som smerom k nemu a rýchlo som sa rozutekala preč, no po pár krokoch som do niekoho vrazila. Ako prvé mi napadlo, že je to Damon. Pomaly som zodvihla hlavu k jeho tvári, no v tom som si uvedomila, že to nie je Damon. Bol to Klaus.
„Kamže sa ponáhľaš tak neskoro v noci, srdiečko?“ spýtal sa tým najkrajším hlasom, aký som kedy počula. Jeho úsmev bol dokonalý.
„Mohol by si ma pustiť?“ spýtala som sa, keďže ma stále po náraze držal v náručí.
„Myslíš si, že je to bezpečné, keď tu len tak pobehuje nahnevaný Damon Salvatore a jediné na čo myslí je ako sa ťa zbaví?“
„Nech sa niekam strčí. Nebojím sa ho,“ odsekla som a vytrhla som sa Klausovi z náruče. Obišla som ho a vydala som sa na cestu domov. Cítila som ako ma ešte hodnú chvíľu sleduje pohľadom, no potom ten pocit zmizol. Prišla som domov, zhodila som sa do postele a premýšľala som, kam som sa to vlastne dostala.