Hra s osudom part.2
Moc by sme spolu s Wer poprosili o komenty na našu poviedku. Enjoy it :)
Viac poviedok na tému TVD nájdete: www.facebook.com/TheArchiveOfLostDreamsTvdFanfictionSkCz
Kristell
Vstala som do nového dňa. Bola som plná energie a chuti do života. Vedela som, že sa v ten deň stane niečo výnimočné. Nemyslela som si, že to bude tým, že nastupujem do novej školy. Mala som akési tušenie, že za tým bude niečo viac. Do Mystic Falls som sa presťahovala asi pred troma dňami. Dôvody na veľké sťahovanie boli rôzne, no jeden, ten hlavný, ma mátal niekoľko nocí predtým, čo som sa rozhodla ujsť. Bola som totiž zavretá v ústave pre duševne chorých. Stávali sa mi rôzne veci, ktoré naznačovali, že som vyšinutá. Občas som si to o sebe myslela aj ja sama, no nerada som to priznávala nahlas. Bola som tam zavretá rok. Presne v deň môjho prvého výročia sa mi prisnil sen. Kráčala som neznámou prázdnou ulicou. Po slnku už na oblohe nezostalo ani stopy. Vial chladný vánok, svetlá svietili len slabou žiarou. Prešla som celým mestom, až som sa dostala na jeho začiatok. Zastavila som pri tabuli s názvom mesta- Mystic Falls. To isté sa mi snívalo každú jednu noc, až pokým som si nepovedala, že mám toho dosť. Pustila som sa do plánovania úteku. Ústav nebol moc zabezpečený, ušla som poľahky. Vedela som, že mojej rodine moc chýbať nebudem. Nenavštevovali ma príliš často. Jedna návšteva do mesiaca bola podľa nich tak akurát. Po úteku som sa vrátila domov. Sledovala som, kedy odíde preč posledný člen rodiny a vnikla som dnu. Zobrala som peniaze, potrebné veci, ktoré by sa mi zišli v novom živote a vydala som sa na cestu do Mystic Falls. Znie to šialene, ale čo už, oficiálne som za šialenú bola prehlásená. Cesta do Mystic Falls trvala dlho. Musela som prejsť takmer cez tri štáty, kým som sa tam dostala. Neustále som rozmýšľala, ako je možné, že sa mi ten sen prisnil. Určite to malo nejaký dôvod. Obliekla som sa a vybrala sa na cestu do školy. Môj prvý veľký deň. Chcela som sa začleniť do spoločnosti, preto som zvolila chodenie na strednú. Nikdy som nemala tú možnosť dokončiť ju a s novým životom prichádzali aj nové možnosti. Netrvalo príliš dlho, kým som našla tú správnu triedu. Pomaly sa začala zaplňovať. Sadla som si do jednej z predposledných lavíc a netrpezlivo som očakávala, čo sa bude diať. Čmárala som si perom po papieri, keď okolo mňa prešlo dievča a sadlo si do lavice za mňa. Ihneď upútalo moju pozornosť. Za tých pár sekúnd, čo ju moje oči zachytili som nadobudla pocit, že nás spolu čaká veľká budúcnosť. Otočila som sa dozadu a chcela som sa jej prihovoriť. Dievča sa do mňa chvíľu vpíjalo pohľadom. Cítila som, že aj ja som zaujala ju. Už som otvárala ústa, že niečo poviem, no v tom ma vyrušil mužský pevný hlas: „Tak decká, dnes si preberieme knihu Mayovia, ktorú ste si mali za domácu úlohu prečítať.“ Usúdila som, že to bude učiteľ literatúry, pán Wilson. Otočila som sa teda dopredu a sústredila som sa na hodinu, aby som zistila, čo všetko som za ten rok v ústave zameškala. Učiteľ sa neustále pýtal otázky všetkých študentov, zapájal celú triedu, okrem mňa. Nasledujúcu z jeho otázok venoval dievčaťu za mnou.
„Clara?... Clara!“ oslovil ju menom, keď nereagovala. Tak som sa dopátrala k jej menu skôr, ako som si myslela, že sa to stane.
„Prepáčte, čo ste sa pýtali? Zamyslela som sa,“ odvetila Clara.
„Mclairová. Už zase?“ pretočil očami učiteľ. Clara sa zrejme cez jeho hodiny rada venovala iným činnostiam, akým sa mala, usúdila som. Nechcela som, aby ju pán Wilson aj naďalej trápil, tak som zodpovedala jeho otázku: „Rituály. Odpoveď na vašu otázku sú rituály. Vykonávali ich skoro každý deň a pritom vždy obetovali nejaké zviera alebo, keď to bolo nutné aj človeka.“
V ústave som veľa čítala. Nedalo sa tam robiť nič poriadne, preto som čítala všetko, čo mi vošlo do cesty. A navyše, knihy som milovala. Najmä tie staré.
„Správna odpoveď,“ súhlasne prikývol hlavou a šiel sa venovať ďalšiemu študentovi. Po zvyšok hodiny som dokončovala kresbu, ktorú som začala robiť ešte pred zvonením na hodinu. Po nej som sa mala ešte zastaviť u sekretárky, aby sme doladili nejaké detaily a podobne. Ihneď ako zazvonil zvonček signalizujúci koniec hodiny, vzala som si svoje veci a opustila som triedu. Na ďalšiu hodinu som sa dostavila až tesne pred jej koncom. Bol to zaujímavý deň. Nepredpokladala som, že môj prvý školský deň prebehne tak hladko. Po poslednej hodine som sa vybrala na menšiu prechádzku mestom. Chcela som si tam všetko obzrieť a preskúmať, či sa Mystic Falls naozaj podobá mestu, o ktorom sa mi snívalo. Prechádzala som po uliciach a spoznávala som známe obrazy. Ako by som v tom meste žila od malička, až taká presná bola vidina v sne. Zrazu som uvidela bránu vedúcu do parku. Tam som ešte nebola, ani v sne. So záujmom som sa teda pobrala do parku. Hneď od začiatku mi pripadal opustene a smutne. Spravila som zopár krokov, keď som v diaľke uvidela Claru. Pousmiala som sa a vybrala som sa smerom k nej. Dokedy som sa k nej dostala, stihol sa k nej pripojiť akýsi muž. Z Clarinho výrazu som vyčítala, že jeho prítomnosťou nie je moc nadšená, zašla som teda ešte bližšie.
„To nie je tvoj problém,“ odvetila mu na niečo Clara.
„Ou! Moje city sú ranené. Ja taký dobrák a to som chcel len pomôcť,“ ozval sa chlapík.
„Mal by si pomáhať tým, ktorí o to stoja,“ pokračovala v rozhovore Clara. Na to sa ten neznámy nadprirodzene rýchlo premiestnil tesne pred ňu. Musela som zažmurkať, aby som si overila, či sa mi ten muž len nezdá, no naozaj tam bol a ona sa s ním rozprávala. Bola to teda skutočnosť. Clara začala ustupovať dozadu, no v tom narazila na strom. Nevidela som mužovi do tváre, no Clara vyzerala vydesene. Schmatol ju za ruku a tvárou sa priblížil k jej krku. Nechápala som, o čo sa pokúša.
„Pusť ju!“ preťala som ticho, ktoré okolo nastalo. Muž sa ku mne pomaly obrátil. V tom momente som si uvedomila, prečo je Clara taká vystrašená. Jej strach spôsobila jeho tvár. Tie oči, žilky okolo nich a tesáky... Nič podobné som ešte nevidela, možno len vo filmoch. No boli sme v realite.
„A to mi vraví kto?“ zatiahol sarkasticky.
„Ja,“ odvetila som pevným hlasom.
„Ak rýchlo ujdeš, možno ťa ušetrím a vystačím si len s ňou,“ kývol hlavou ku Clare.
„Hovorím to posledný krát. Pusť ju!“ zopakovala som hlasnejšie. V tom sa rozbehol oproti mne. Zbehlo sa to strašne rýchlo. Pocítila som náhly nával energie, zodvihol sa silný vietor a muž s kňučaním klesol k zemi. Nevedela som, čo sa to deje.
„Prestaň s tým! Dám jej pokoj,“ s námahou zo seba vytisol a chytil sa za hlavu. Rozprával sa so mnou? Musel. Nikto iný tam nebol, no ja som mu nič neurobila.
„Skonči to!“ ozval sa znovu. Bola som zmätená. Trhla som sebou a vystrašene som pozrela na Claru. V tom všetko prestalo. Keď som znovu pozrela na miesto, kde sa od bolesti skrúcal ten muž, našla som len prázdne miesto. Zrýchleným krokom som prešla ku stromu, o ktorý sa opierala Clara. Celá sa triasla.
„Si v poriadku?“ spýtala som sa nesmelým hlasom. Slabo prikývla a zodvihla ku mne svoju tvár. Znovu sa mi tak intenzívne zapozerala do očí.
„Čo to... Čo sa práve stalo?“ spýtala sa ma trasúcim hlasom.
„Ja... Chcela som sa to isté spýtať teba. Kto bol ten chlapík a prečo ti ubližoval? Toto nie je reálne!“ Znovu som si pripadala ako by som sa mala o pár minút vrátiť naspäť do ústavu. Nič z toho nemohlo byť skutočné. Určite som si jeho rozzúrený výraz, tie jeho tesáky len predstavovala. A potom ten náhly silný vietor a to, že som mu spôsobovala bolesť. Znovu sa so mnou len musela pohrávať moja neposlušná a príliš tvorivá myseľ.
„Ja už musím ísť,“ zakoktala som a rýchlo som sa otočila smerom, kde som prešla cez vstupnú bránu do parku.
„Počkaj!“ zakričala za mnou. Zastala som a obrátila som sa späť k nej.
„Ako sa vlastne voláš?“ spýtala sa ma.
„Kristell. Volám sa Kristell Simmons, Clara.“
„Vďaka, Kristell,“ poďakovala mi. Chabo som sa usmiala a urýchlene som opustila park. Pobrala som sa domov, kde som sa snažila upokojiť. Možno som predsa len bola šialená a celý môj pobyt v tom zariadení bol opodstatnený.