Hra s osudom part.1
Takže tu je prvá časť. Enjoy it :)
Clara
Ovanul ma jemný vetrík. Usmiala som sa a prešla po lávke na druhú stranu rieky. Pohľad mi padol na tulipán, ktorý stál úplne sám ,uprostred lúky. Chcela som ho odtrhnúť, náhle sa zatemnila obloha. Slnko, nebo, lúka a rieka boli preč, všade okolo mňa bola tma. V diaľke som zahliadla svetlo a rozutekala sa k nemu akoby som mala istotu ,že je to cesta von. Bohužiaľ nemala som pravdu a tak rýchlo ako som prišla som aj začala cúvať ale narazila som na stenu. Začala som na ňu búchať päsťami, keď som započula hlas. So strachom som sa otočila...Postava...stála predo mnou. Nemohla som sa pohnúť. Chcela som kričať avšak moje hlasivky nevydali ani hláska.
Prudko som sa posadila. Moje srdce bilo ako o závod, zrýchlene som dýchala. „Sen...bol to len sen!“ opakovala som si pošepky. Pozrela som sa na budík a zistila ,že sú dve hodiny ráno. Už nezaspím. Vstala som z postele a vytiahla svoj skicár. Vzala som ceruzku čo ležala na stole a sadla si na parapetu okna. Zavrela som oči a začala si vybavovať neznámu postavu zo sna. Za pomerne krátky čas som ju mala nakreslenú asi to bolo tým ,že bola celá zahalená v čiernom. Pri tejto myšlienke som sa zasmiala. Všetko dôležité čo sa objavilo v mojich snoch som zakaždým nakreslila. Každou čiarou som sa odďaľovala od môjho najväčšieho nepriateľa – strachu. Ani som si neuvedomila, že už začalo svitať. Pomaly som sa obliekla a odkráčala si do kuchyne. Navarila som čaj pre otca a kávu pre Liz, jeho novú priateľku. Od vtedy čo mama zomrela, otec skoro vôbec netrávi čas doma. Väčšinou je v práci alebo si s mojou macochou vyjdú niekam a dva dni ich niet. Jediné čo nájdem je odkaz na chladničke: „išli sme na výlet. Potom zavoláme.“ Aj tak nikdy nezavolajú. Myslím, že sa otec snaží byť čo najďalej odo mňa, pretože vždy mi hovoril ,že som celá po mame. Musím mu ju strašne pripomínať. Na jednu stranu ho chápem ale na druhú on nie je jediný kto trpí. Mala som mamu rada presne tak ako on. Z premýšľania ma vyrušil zvuk kanvice. Vzala som ju a zaliala čaj. Kávu nie, Liz nechce aby mať kávu nikdy vychladnutú! Radšej zmešká do práce, len aby si vypila teplú kávu.
„Dobré ráno, Clara.“ ozval sa za mnou rozospatý hlas.
„Dobré ráno, oci.“ zaželala som a postavila jeho čaj na stôl. Sadol si a načiahol sa pre jednu z mnohých sušienok, ktoré ležali na tácke.
„Oci...“oslovila som ho. Zdvihol hlavu a zadíval sa na mňa zvedavým pohľadom. „...na škole...budeme mať ples.“
Usmial sa. „A?“
„Potrebujem peniaze...na šaty. Všetky moje peniaze som utratila za nový mobil. Mohol by si...“ ďalej som sa nedostala.
„Mala by si si ich zarobiť! Ja a tvoj otec tiež zarábame!“
Otočila som sa a nútene som sa na Liz usmiala. „Dobré ráno. Ples je za dva týždne...“
„Tsss!“ zdvihla výhražne prst. „Ako som povedala, zarob si! Ak nie ,máš predsa plnú skriňu. Nie všetko čo staré je zlé.“ ťukla mi prstom do nosu a odkráčala si spraviť kávu. Kývla som, dala otcovi pusu a utekala do školy. Cestou som sa zastavila v parku a kúpila si párok v rožku. Zaplatila som a slimačím tempom som si kráčala do školy. Už z diaľky som počula hlasy žiakom, ktorý navštevovali školu v Mystic Falls.
Vstúpila som do školy. Na každej stene bolo vylepených aspoň dvadsať plagátov: Srdečne vás pozývame na ples v štýle Sherloka Holmesa. Z témy plesu som bola nadšená. Prišla som ku svojej skrinke, zadala kód a otvorila skrinku. Vzala som si potrebné veci a zo zvonením som vstúpila do triedy. Sadla som si do najzadnejšej lavice a počítala koľko bude dnes učiteľ meškať. Môj pohľad upútalo dievča. Sadla si predo mňa do lavice. Zrazu mi po celom tele začali behať zimomriavky, otočila sa a zadívala sa na mňa. V jej očiach som sa strácala, mala som pocit, že padám do hlbokej diery. Avšak necítila som strach ale bezpečie ,radosť.
Do triedy vošiel učiteľ Wilson. „Tak decká, dnes si preberieme knihu Mayovia, ktorú ste si mali za domácu úlohu prečítať.“
Dievčina sa otočila a začala sa venovať učiteľovi a hodine literatúry. Ja som stále ako tranze pozerala pred seba. Neviem ako dlho som len tak pozerala do prázdna. Niekde z diaľky na mňa doliehal hlas učiteľa. „Clara?... Clara!“
Potriasla som hlavou a pozrela sa na učiteľa Wilsona. „Prepáčte, čo ste sa pýtali? Zamyslela som sa.“ vysvetlila som.
„Mclairová. Už zase?“
Pokrčila som ramenami. Učiteľ chcel niečo dodať ale prerušilo ho neznáme dievča, ktoré sedelo predo mnou. „Rituály. Odpoveď na vašu otázku sú rituály. Vykonávali ich skoro každý deň a pritom vždy obetovali nejaké zviera alebo ,keď to bolo nutné aj človeka.“
Učiteľ Wilson uznanlivo pokýval hlavou a povedal. „Správna odpoveď.“
Otočil sa začal otázkami mučiť Johna. Vydýchla som si. Niekedy bol vážne otravný. Musím zistiť kto to dievča, ktoré mi práve zachránilo kožu. Celá hodina sa pomaly vliekla a ja som sa zabávala pozeraním z okna. Konečne zazvonilo. Od radosti by som aj skákala. Postavila som sa, že oslovím dievča ale ona tam už nebola. Je vážne rýchla. Na chodbe som stretla Matta Donovana. Stretávame sa len na dejepise ale pracujeme spolu v Mystic Grillu. Zastavil ma. „Pozri, zvládneš to v grile dnes sama? Musím si niečo vybaviť.“
„Iste, že zvládnem.“ prikývla som.
Očividne nebol nadšený ,že ma tam nechá samú. „Ak bude nejaký problém...“
„Ja to zvládnem Matt, ver mi trochu.“
Chvíľu váhal ale potom sa doširoka usmial. „Tak dík. Uvidíme sa.“
„Ahoj.“ Oplatila som mu úsmev a pobrala sa do Mystic Grillu.
Opravovali chodníky a tak by som musela obchádzať celú ulicu. Vybrala som sa skratkou cez opustený park. Mal sa už opraviť dávno ale akosi sa na neho zabudlo.
Kráčala som si po chodníku a keď ma ovanul silný vietor. Zastala som a obzrela som sa.
„Čo tak sama?“
Otočila som sa. Oproti stál chlapík a uškŕňal sa na mňa.
„To nie je tvoj problém.“ Odbila som ho.
„Ou! Moje city sú ranené. Ja taký dobrák a to som chcel len pomôcť.“ zatváril sa nešťastne.
Nemala som z neho dobrý pocit. Niečo mi hovorilo aby som utekala ale strach bol silnejší. Nedovolil mi urobiť ani jeden krok. Ešte som pozbierala posledné kúsky odvahy. „Mal by si pomáhať tým, ktorý o to stoja.“
Zrazu sa objavil priamo predo mnou. Zľakla som sa a ustúpila o krok dozadu. Jeho pohľad sa zmenil. Začal sa približovať a ja ustupovať až som narazila na strom. Okolo očí mu vystúpili žilky. Nemohla som utiecť ...zavrela som oči...