Doktor a ja 3- Koniec
,,Dobré ráno!“ zakričala som na celú Tardis. Doktor vykukol spoza konzole a usmial sa. ,,Dobré .“ ,,Čo robíš?“ opýtala som sa a podišla k nemu. ,,S Tardis niečo je, stále sa štartuje a vypína sa. Veľmi zvláštne.“ Poznamenal. ,,Môžem sa jej opýtať, teda ak chceš?“ zívla som si. ,,Nie, nemíňaj si svoju energiu, hviezdička.“ Povedal a stisol mi ruku. Kývla som a vyzliekla si zelené bolerko, ktoré skončilo na sedačke. Keď v tom začala Tardis so sebou hádzať okamžite som padla na zem. ,,Doktor? Čo je to?“ Tardis sa stále triasla. Zatiaľ sa mi nedostalo odpovedi. ,,Doktor si v poriadku? Haló? Doktor, kde si?“ obzerala som sa sem a tam ale Doktora som nevidela. ,,To nie je vtipné!“ začínala som mať trochu strach a Tardis sa ešte stále triasla. Postláčala som pár čudlíkov a Tardis sa zázračne prestala triasť. Zavrela som oči a pokúšala sa o spojenie s ňou ale niečo mi v tom bránilo. Otvorila som oči, čo sa len mohlo stať. ,,Vitaj!“ ozvalo sa. ,,Kto ste?“ pýtala som sa a obzerala sa všade okolo seba. Počula som niečo ako smiech. ,,Mala by si ísť von.“ Povedal hlas. Aj keď som ho nemusela poslúchnuť mal dobrý nápad- pozrieť sa von. Pomaly som prešla ku dverám a otvorila ich. ,,Oh bože!“ zašepkala som. Bola som na záhrade za domom, za domom v ktorom som ako malá bývala. ,,Jane, poď jesť!“ započula som odniekiaľ. Išla som za hlasom, ktorý ma doviedol ku oknu. Mala som výhľad do kuchyne. Pri šporáku stála žena a keď sa otočila zalapala som po dychu. ,,Mami!“ zakričala som a položila ruky na okno. Ako tu môže byť, veď je dávno mŕtva. ,,Je taká šťastná, škoda ,že z pár týždňov umrie. Taká tragédia!“
Rýchlo som sa otočila. Hneď za mnou stál muž, mal dlhý kabát a klobúk. Nebolo mu vidno ani do tváre a z jeho hlasu šiel strach ,,Kto ste? Prečo som tu? A čo sa vlastne deje?“ položila som mu všetky otázky ,ktoré som chcela. ,,Vôbec si sa nezmenila.“ Kývol smerom na okno. Obzrela som sa. Do kuchyne prichádzalo dievčatko- ja. ,,Mami prečo musím ísť tak skoro spať? Prečo je babička preč? A prečo musím jesť špenát?“ fňukalo. ,,Chúďa Jane.“ Bleslo sa a ja som bola v izbe s postelov a malým stolíkom na ktorom boli rozložené výkresy a farbičky. Počula som vzlyky. Sklonila som sa a pod stolom som uvidela malé dievčatko, ktoré držalo fotku a plakalo. Bola som to ja, krátko po smrti mojich rodičov. ,, Prečo mi to ukazujete?“ opýtala som sa toho záhadného muža, ktorý stál zasa za mnou. ,,Tvoj koniec sa blíži!“ trpko povedal a blesklo sa znovu. Teraz som stála ne ihrisku. Všetky deti sa hrali ale len jedno dievčatko sedelo na lavičke a kreslilo si. Veľmi dobre si pamätám tento deň, bola som tak sama až do noci, keď som išla domou a zahľadela sa do padajúcej hviezdy. Usmiala som sa. Ale moja radosť netrvala dlho, znova sa blesklo. ,,Jane ty naničhodnica, ja ťa živím a ty si tu spíš. Šak počkaj.“ Povedala teta a ja som rýchlo zavrela oči. Viem čo nasledovalo. Bitka ako skoro každý deň a potom ma zavrela na povalu. Keď na mňa zabudla bola som tam až do rána. ,,Už stačilo, čo si myslíte ,že tým dosiahnete?“ naštvala som sa. ,,Myslel som si, že budeš si chcieť ešte zaspomínať!“ diabolsky sa zasmial. Už nič nechcem vidieť, zavrela som oči. ,,Otvor ich!“ čakal na moju reakciu. ,,Ako chceš. Tak zatiaľ!“ Nebudem otvárať oči, nebudem. V tom som započula niekde v diaľke hlas. „Jane, no tak. Vstávaj!“
,,AAA!“ rýchlo som sa posadila a ucítila niečie ruky. ,,Si v poriadku?“ opýtal sa hlas Doktora. Celá šťastná som ho objala. Starostlivo si ma prehliadol. ,,Jane?“ Zažmurkala som. ,,Áno som v poriadku, len...a to je jedno. Čo sa stalo?“ prehrabla som si vlasy. ,,No Tardis so sebou trhla a ty si si udrela hlavu o zem.“ Pomohol mi vstať. Chytila som sa za hlavu, naozaj ma bolela. ,,Aha, nevieš čo to môže spôsobovať?“ Pokrčil ramenami. Vzdychla som si. Potriasla som hlavou, kto bol ten chlap? Raz sa to určite dozviem. Zdvihla som sa a podišla ku konzole. Pevne som sa jej chytila až vtedy keď Tardis začala vydávať ,,jej zvuky,,. „Kam ideme?“ opýtala som sa Doktora. ,,Trpezlivosť.“ Odpovedal a pridal rýchlosť. Zastali sme, keby som sa nedržala ležím na zemi s rozbitým nosom. ,,Rok 2312. Vitaj v budúcnosti!“ Doktor sa na mňa usmial a tiahol ma za ruku von z Tardis. Vonku bolo nádherne ale dýchalo sa mi ťažko. „ Zle sa mi dýcha!“ oznámila som. Doktor potiahol nosom a kývol. „ No umelé stromy moc kyslíku nevyrobia. Zdá sa, že kyslík sem púšťajú!“ povedal a stále kýval s hlavou. „Cez ventiláciu?“ navrhla som. „ Áno, také niečo. Predstav si...“
Ďalej som ho nepočúvala. Upútalo ma sklo za mnou, podišla som bližšie a dotkla sa skla. Teda vyzeralo to ako sklo. Bolo matné, nič som cez neho nevidela. ,,Doktor! Poď sem!“ zavolala som na neho. Obzrel sa a utekal ku mne. ,,Oh to je neuveriteľné.“ Nasadil si okuliare a začal ohmatávať sklo. ,,O čom hovoríš, čo robí to sklo v meste.“ Očami som sledovala Doktora, ktorý práve oblizol sklo. ,,To sklo ako hovoríš je kopula ktorá sa tiahne nad celým mestom. Museli sme s Tardis zaparkovať úplne na okraji mesta, to by vysvetľovalo umelé stromy a kyslík.“
,,Ale vidím oblohu.“ Ukázala som nad seba. ,,Umelá obloha, mení sa na deň alebo noc.“ Doktor mal odpoveď na všetko. Dýchla som na sklo ,pretrela ho rukávom a priložila som tvár na sklo. Bola tam veľká tma, namáhala som si oči ale nič som nevidela. Doktor zatiaľ niečo povedal ale nemala som čas ho počúvať. Už som sa chystala odvrátiť pohľad ,keď som zbadala mihnutie. „Doktor tam sa niečo pohlo....Doktor!“ obzerala som sa okolo seba ale Doktor nebol nikde. Rozutekala som sa k Tardis a na dverách visel lístok. Vzala som ho a prečítala riadky: Tipujem ,že ma teraz hľadáš! Že? Mala by si ma prestať niekedy ignorovať. Pre zaujímavosť som v meste, presnejšie v Hall of Call- príď za mnou, teda ak nechceš počkať v Tardis. P.S. vezmi si šaty.“ Odtrhla som lístok a išla do Tardis. Keď som z nej o 10 minút vyšla, začalo sa stmievať. Šaty z budúcnosti, ktoré som mala na sebe boli divné. Žiarili farbami a trblietali sa, kde sa dalo tam odhaľovali kožu -na bokoch, na bruchu bol výrez v tvare slzičky. Šaty boli na ramienka a ledva mi siahali po kolená. Našla som ich v Tardis- šatníku v skrini s názvom: BUDUCNOST. Išla som tam odkiaľ som počula hlasy. Cesta netrvala dlho a bola som v centre. Všetky ženy sa na mňa so závisťou pozerali- teda na moje šaty. Asi mám nejaký novší model. Už z diaľky som videla veľký nápis: HALL OF CALL. Blikal až to bolo nepríjemné. Zvláštne bolo ,že nikde nepredávali zmrzlinu alebo neboli tu žiadne obchody len domy ktoré boli pomaľované rôznymi farbami. Jediné čo široko ďaleko bolo bola tá budova ku ktorej som sa už blížila. Prišla som pred vchod. Veľký černoch mi skrížil cestu. Vzhliadla som. „Slečna Petrova, poďte za mnou.“ Oznámil a viedol ma k druhým dverám. „Odkiaľ viete kto som?“ začudovala som sa. „Doktor ma požiadal aby som vás k nemu priviedol hneď ako sa objavíte.“
Prišli sme ku stene pri ktorej na zemi ležali kruhy. Černoch do jedného vstúpil a kývol na druhý. Postavila som sa na kruh a zacítila som trhnutie a hneď na to som započula hudbu. Predo mnou boli asi desiatky ľudí ktorý sa pohybovali v rytme. „Za mnou!“ povedal. Išla som za ním, zastali sme až pred červenými dverami. „ Váš priateľ čaká vnútri, užite si večer.“ Otvoril mi dvere. „ Ďakujem.“ Usmiala som sa a vstúpila do izby. Bola celkom veľká. V strede bol stôl so stoličkami a v rohu bol gauč na ktorom sa rozvaľoval Doktor. Ako náhle ma uvidel vyskočil. „Ahoj.“ Pozdravila som ho. Ale on len stál a nespúšťal zo mňa oči. „Wow!“ vypadlo z neho. „Čo?“ čomu hovorí wow, vôbec ma ani nenapadlo ,že tým asi myslí mňa. „No videla si sa?“ opýtal sa a lišácky sa usmial. „Ani nie, utekala som za tebou. Prečo?“ ten úsmev sa mi vôbec nepozdával. „Vyzeráš úžasne, myslím ,že budeme častejšie chodiť do budúcnosti.“
Usmiala som sa. „Načo sme tu?“ opýtala som sa a sadla za stôl. „len tak sa pobaviť.“ Odpovedal a prisadol si tiež. Pozrela som sa na neho pohľadom – Neverím!!. Prehrabol si vlasy. „No dobre. Všimla si si nie sú tu obchody a ľudia sú taký divný. Všade je ticho, teda až na tento podnik.“ Zamračil sa a strčil si divnú vec ktorá ležala na tanieri do úst. „Čo je to?“ kývla som na tú vec. Pokrčil ramenami. „Neviem ale vôbec to nie je zlé. Nechceš ísť tancovať?“
„Zbláznil si sa, musíme najskôr zistiť, že...“Priložil mi prst na ústa a znemožnil mi aby som niečo povedala. „Nechaj to tak, raz si musíme užiť.“ Než som stihla niečo namietnuť vyšiel z izby a pridal sa do davu tancujúcich. Sadla som si na gauč a načiahla som sa za tým divným jedlom ,že ho ochutnám. „Nie, nerob to, urobíš to a budeš ako ony.“ Ozvalo sa vedľa mňa. Z ľaknutím som sa otočila a jedlo mi vypadlo z rúk. Vedľa mňa si sadol chlapec, mohol mať 18 rokov, keď nie menej. „Kto ony? A kto si ty?“
Chvíľu váhal. „Som Matt. Ty si Jane Petrova – dievča energie však?“ Prikývla som. „Takých ako ty už moc nie je. Vesmír sa ledva drží. Videla si mihnutie za sklom.“ Znovu som prikývla. „Čo to bolo?“
„Normálny svet.“ postavil sa a zapol si bundu. „Aký normálny?“
„Pred pár rokmi nebol tento kontinent obývateľný , tak sme postavili kopulu a všetkých sem dali. Popri kopule sme postavili aj systém ktorý to tu bude riadiť. Lenže ako plynul čas počítač získal vlastné vedomie a odmieta pustiť ľudí odtiaľto von aj keď je vonku nádherne.“ Usmial sa. „Ale videla som hmlu.“ Nič nedávalo zmysel. Očami som blúdila po izbe. „ To bola len ilúzia. Systém všetko riady, naschvál vyrába toto jedlo ktoré ľudí donúti aby sa zabávali a o svet vonku sa nestarali. Tvoj priateľ je tiež pod vplyvom aj keď je pán času.“ Keď videl môj pohľad zasmial sa. „Systém o všetkom vie a práve teraz nás počúva. Naša spoločnosť je napojená na systém. To mi pripomína ,že sem už niekto ide aby nás zabil. Ideme!“ zavelil a prišiel ku stene, ktorá sa pod jeho dotykom otvorila. Pohľad mi padol na Doktorov kabát. „Predsa nezmrznem!“ povedala som potichu a vzala ho. „Ideš?“ spýtal sa. „Áno.“ Kývla som a nasledovala ho do chodby. Bola tmavá a páchla po zdochlinách. „Čo je zač tá vaša spoločnosť?“ nahodila som a znechutene som prekročila mŕtvu myš. „Zodpovedáme za bezpečnosť všetkých ľudí .“ pokúsil sa o úsmev ale moc sa mu to nepodarilo. „Musíš mi pomôcť zachrániť Doktora!“ chytila som Matta za ruku a tím ho zastavila. Jeho hnedé oči ešte viac stmavli. „Si ochotná obetovať za neho aj život?“
„Áno som.“ Povedala som.
„Zatiaľ sme prišli len na jeden spôsob...“ zastavil sa. Pozrela som sa na neho spýtavo. „Aký?“
„Musíme preťažiť systém a to sa dá jedine z jeho jadra.“
„Tak tam poďme!“ vykročila som ale zastavil ma.
„Ale niekto sa musí obetovať.“
„Čože?“
„ Systém má energiu z ľudí, zatiaľ sme neprišli ako to robí ale...“
„K veci!“ zamračila som sa.
„Keby niekto skočil do jadra, systém by to preťažilo a obvody by sa spálili ale ten niekto by sa spálil tiež.“ Štuchol do mňa aby sme sa pohli.
„Tím niekto myslíš mňa .Však?“
„Nie, môžem to byť aj ja.“
„Ale ja mám väčšiu šancu na prežitie,“ nadvihla som jedno obočie. „s mojimi schopnosťami, nemyslíš?“
Neodpovedal. Ešte pár minút ma ťahal po zaprášených chodbách a potom zastal.
„ Jadro je tadiaľ.“ Ukázal na chodbu v pravo. „ Spoločnosť tadiaľ.“ Ukázal na opačnú stranu.
„ Ideme do jadra!“ povedala som a potiahla ho za rukáv.
Bolo tam tma. Keby ma Matt nedržal za ruku tak by som, nie raz skončila na zemi. Náhle som uvidela svetlo na konci chody. „Ono sa to rýmuje.“ V duchu som sa zasmiala. „No tak Jane máš lepšie veci na práci... Počkať odkedy trpím samorozprávaním . Pche!!!“ zasyčala som.
Matt mi prstom naznačil, že mám byť ticho. Hodila som po ňom vražedný pohľad. Matt sa zastavil a nechal ma prejsť cez štrbinku odkiaľ prenikalo svetlo. Pretiahla som sa cez ňu a rozhliadla sa. Pár centimetrov odo mňa bola veľká diera z ktorej vychádzalo oslepujúce svetlo. „Jane!“ zakričal Matt. Obzrela som sa a uvidela Matta ukazuje na postavu . Pozrela som sa bližšie a spoznala som ho hneď bol to ten istý muž z rána. Stále mal na sebe klobúk. „Kto ste.“ Začal Matt. „ S tebou sa nemienim zhovárať.“ Okríkol ho a natiahol ruku. V tom sa Matt začal triasť. „Matt, čo sa deje?“ chcela som mu pomôcť ale nemohla som sa pohnúť z miesta. „Jane...“ zachrčal Matt. „pomôž...“ nedopovedal a zvalil sa na zem. „ Matt! Nie!!“ nasupene som sa pozrela na muža. „ Prečo ste to urobil?“
„Predpoveď hovorila jasne. Musíš tu byť len ty.“
„Ja...“
„ Myslím ,že začnem od začiatku. Tá žiara ktorú vidíš, je trhlina v čase.“ Vážne sa na mňa zadíval.
„ Trhlina v čase...niečo mi to hovorí.“
„Objavila sa tu keď sme chceli opustiť mesto. Postavil som toto aby som zabránil ľudom do nej padnúť...“
Prerušila som ho. „ Ako náhle tam niekto skončí, nikto si na neho ani nespomenie. Však?“
„Si lepšie informovaná ako som čakal. Tak môžem pokračovať?“ podišiel ku mne bližšie.
„Iste?“
„ Moja babička bola veštica.“ Mala som pocit ,že sa uškrnul. „ Nikdy som jej to neveril až na deň keď stála nad dierou a chystala sa skočiť. Posledné čo mi povedala bolo ,že musím ľudí pod kopulou držať do vtedy kým nepríde hviezda.“
„Prečo?“
„Kopula je nabitá elektrikou a zdá sa ,že trhlina ju moc v láske nemá. Keby sme ju odstránili trhlina by sa zväčšila a pohltila celú planétu a neskôr vesmír...Ehm...No k veci. Babička skočila a som sa stal počítačom celej kopuly. „
„Čože?“
„Som len hologram.“
„Takže ste človek zabudovaní v počítači. Ale prečo sa nemôžem ani pohnúť?“
„Stázové pole vytvorené tiež počítačom a do tvojho kamaráta bo vyslaný elektrický prúd.“ Vysvetlil.
„A čo malo znamenať to predtým?“
„ No chcel som aby si si zaspomínala. Teraz len ty nás môžeš zachrániť!“
„ Ako?“
„ Ten človiečik mal skoro pravdu, keby tam niekto skočil, že to preťaží ale len niekto kto by mal schopnosti ako ty Jane. Musíš zo seba vydať všetko. Musíš sa obetovať!“
„ Ale dokážem sa odtiaľ dostať stačí len málo energie a som vonku ešte než sa trhlina zavrie.“ Oznámila som. Ale pokrútil hlavou.
„ Je mi ľúto. Potrebujeme tvoju pomoc a nie len my ale aj celá galaxia. Prosím. Pomôž!!“
„ Keď tam skočím...tak na mňa všetci zabudnú akoby som existovala.“
„ Áno je mi to vážne ľúto ale...“
„Ja viem. Urobím to!“ rozhodla som. Uklonil sa a zašepkal niečo ako „ďakujem“ a odišiel- teda zmizol.
Celý život sa mi prehral v mysli. Zastala som až pri Doktorovi. Pritiahla som si jeho kabát bližšie k telu. Z oka mi vytiekla jedna slza a za ňou ďalšia. Pomaly som si vyzliekla kabát a položila ho na zem. „Halo ak ma počujete tak prosím dajte ten kabát Doktorovi asi by bez neho neprežil.“ Posledný krát som sa na kabát zadívala. Bude mi chýbať, teraz nemyslím kabát ale Doktora. Zavrela som oči a zastala na okraji diery. Nadýchla som sa a vydýchla.
„ Nemám rada hovoriť zbohom.“ Povedala som len tak polohlasne. „ Takže zatiaľ, možno sa ešte stretneme. To ty máš stroj času!“ Usmiala som a skočila.
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Po čistinke pomaly išiel Doktor. Stále mal pocit ,že na niečo zabudol. Len pred chvíľou sa prebudil na tanečnom parkete a svoj milý kabátik našiel pohodený na ceste. Kto si to mohol dovoliť!!! Vstúpil do Tardis. Už išiel stačiť pár tlačítok keď ho upútalo niečo na sedačke. Podišiel bližšie a chytil do ruky zelené bolerko. Žeby si ho tu ešte zabudla Martha? Ale nikdy nevidel žeby Martha mala niečo takéto. Zrazu ho obliala vlna smútku akoby mu niekto chýbal. Potriasol havou aby sa zbavil toho pocitu. Odložil bolerko naspäť tak pomaly akoby sa bál, že mu ublíži...
THE END