Doktor a ja 2
O rok a pol neskôr
,,Nikam nejdem!“ zakričala som znovu a trucovito sadla na gauč. Teta Aby pokrútila hlavou a priniesla veľkú igelitku. ,,Pôjdeš tam, veď už som ti kúpila šaty a doplnky.“ Oznámila a vytiahla červené krátke šaty a k tomu lodičky. Nemôžem povedať ,že by sa mi nepáčili! ,,Ale aj tak tam nejdem!“ rozhodla som sa. Teta podišla bližšie a opýtala sa: ,,Prečo?“ ,,Aj tak nemám s kým by som išla, všetci by ťa vysmiali.“ Naschvál som to posledné slovo povedala hlasnejšie. Ale teta mala na to zrejme iný názor. ,,Neboj sa všetko som zariadila a teraz sa choď prichystať!“ prikázala a ukázala mi chrbát. O to nie ak pôjdem s bratrancom ktorý je veľký ako stĺp alebo s tým ktorý je škulatý tak ma porazí. Ale musela som ísť či sa mi chcelo alebo nie. O dve hodiny som bola pripravená, práve keď zazvonil zvonček na dverách. Podišla som ku zábradliu schodov a počúvala ich rozhovor. Teta Aby sa koketne zasmiala. ,,Som tak rada ,že vás znovu vidím. Jane už vás čaká. Jane!“ zakričala na mňa. Nadýchla som sa a vykročila slimačím krokom dole. Zastala som a zavrela oči. Dúfam ,že to dobre dopadne. ,,Ahoj Jane.“ Ten hlas poznám. Otvorila som oči. Stál tam Doktor a usmieval sa. ,,Ahoj.“ Odpovedala som mu. Potrebovala som na vzduch. Prešla som okolo neho a vyšla von. Nasledoval ma. ,,Ani ma neobjímeš?“ opýtal sa. ,,Ako sa môžeš takto pýtať? Nechal si ma pred dverami a teraz sa ukážeš po dvoch rokoch. Povedz mi čo čakáš, posledný rok po mne išli všelijaký ufóni len aby získali moju energiu. Anjeli stihli poslať správu skôr ako som ich zničila a ty si lietaš po vesmíre zatiaľ čo ja musím utekať a skrývať sa.“ Teraz už som plakala. Otočila som sa, nechcela som aby videl ,že plačem. Pristúpil ku mne a vzal ma do náručia. ,,Myslel som ,že budeš v bezpečí .“ ,,Vieš čo je na tom najhoršie ,že o tebe viem všetko. Našiel si Rose?“ utrela som si slzy a pozrela mu do očí. Posmutneli. ,,Je mi to ľúto. A prepáč, vážne nie je to tvoja chyba, mám zlú náladu a stými mimozemšťanmi som to máličko prehnala. “ Chytila som ho pevnejšie. ,,Prišiel som dnes na večierok tak sa poďme zabávať.“ Odniekiaľ vytiahol vreckovku a podal mi ju. Zobrala som si ju a utrela oči. ,,Zabávať?“ Usmial sa a povedal: ,,Zabávať.“ Zasmial som sa a chytila ho za ruku. Išli sme k autu pred ktorým nepokojne prešľapovala teta Aby. Cesta bola veľmi tichá až na auto samozrejme. Teta zaparkovala pre veľkým domom s murovaným bielim plotom. Tu býva tetina rodina. Jej otec ktorý má peňazí ako chlpov a teta sa vždy pri ňom vychvaľuje ako je šťastná a ako jej robím radosť. Teraz má narodeniny bude tu celá rodina a každý sa mu bude líškať aby mu dal peniaze. Som vážne zvedavá čo vymyslí teta. Vystúpili sme z auta. Čerstvý vzduch ma osviežil a s tetou a Doktorom sme vstúpili do domu. Ovanula ma vôňa škorice a vanilky. ,,Môžem vám zobrať kabáty?“ opýtala sa malá slúžka. ,,Iste.“ Odpovedala teta Aby. Dali sme jej kabáty a zamierili do miestnosti odkiaľ vychádzala hudba a smiech. ,,Aby! Drahá!“ zakričal tetin otec- pán Richardson hneď ako ju zbadal. ,,Tati.“ Teta ho pobozkala na líce. ,,Aby ahoj, neuveríš čo mám nové.“ Pribehla k nám celá natešená tetina sestra. Teta ju nikdy moc nemusela a vždy súťažili o otcovu priazeň. ,,Áno tvojej sestry dcéra sa vydala za právnika.“ Hrdo oznámil pán Richardson. ,,Ale čo to je tu moja Jane je zasnúbená a to s doktorom!“ Oznámila a pozrela sa na nás. Prestala som dýchať a vystrašene pozrela na Doktora, nevyzeral byť prekvapený alebo to tak dobre skrýval. ,,Ja viem ,že ste to nechceli oznámiť teraz ale keď už sme pri tých sadbách.“ Žmurkla na nás. No ja som k slovu nemala. Zato Doktor áno. ,,To nevadí myslím, že sme vystihli dobrú dobu. Však láska.“ Zdvihol sa mi žalúdok a chytila sa za brucho, tým ale teta dostala ďalší podnet. ,,A Jane nie je ti dobre, to bude tou svadbou ktorú máte o týždeň.“ No teraz som už nedýchala vôbec. Cítila som ako Doktor vedľa mňa stuhol ale nestratil úsmev z tváre. Po celý večer mi- nám gratulovali a teta Aby bola na výslní. Sedela som na stoličke a pozorovala Doktora ako sa rozpráva s neviem kým. Započúvala som sa do hudby. Mali sme živú kapelu a práve hrali pomalú pieseň. ,,Smiem prosiť?“ opýtal sa Doktor. ,,Áno.“ Zdvihla som sa a kráčala s ním na parket. Začali sme tancovať. ,,Takže zasnúbený, čo?“ zašepkala som. Zachichotal sa. Potom mi to doplo.,, Ty si o tom vedel však?“ ,,No dajme tomu.“ Mala som chuť mu dať facku. ,,A nič si nepovedal, mohli sme zdrhnúť preč skôr než by si to teta všimla.“ Priblížil svoje pery k môjmu uchu a zašepkal. ,,Mohli ale toto by som si nemohol nechať ujsť!“ pozrel mi do očí. ,,No to určite. Tam vonku je Rose, ktorá na teba čaká a ty...“ dotkol sa mojej tváre. ,,Rose už nečaká, no tak sústreď sa, ty vieš čo sa stalo. Si hviezda ,ktorá vidí to všetko. Minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Prečo to potlačuješ?“ opýtal sa. Mlčala som ,pretože som spracovávala myšlienky z Doktorovej mysle. ,,Veď sám si mi to prikázal.“
,,Ja som len povedal aby si do ničoho nezasahovala, nemusela si prestať vnímať. Poď!“ povedal a viedol ma do záhrady. Pri záhradnom domčeku stála modrá búdka. ,, Tardis.“ Zašepkala som a rozbehla sa k nej. Natiahla som ruku a dotkla sa jej. Prechádzala som prstami po jej povrchu. Toľko toho prežila a je stále silná a odhodlaná pomáhať Doktorovi. Doktor odomkol Tardis a nechal ma vojsť ako prvú. Vnútri bola ešte krajšia, pri všetkom som sa zastavila a dostávala ďalšie informácie. Bolo to neuveriteľné každý kúsok v Tardis toho toľko ukrývala. Nevedela som koľko tam už po tichu chodím sem a tam ale musí to byť dlho. Doktor tam len stál sledoval ma. ,,Chcem ísť s tebou a teraz už mi neutečieš!“ oznámila som a pozrela na neho. ,,Ach hviezda, hviezdička ako by so ti mohol utiecť. Drž sa!“ prikázal a bežal ku konzole. ,,Kam chceš ísť?“ Zamyslela som sa. ,,Viem presne kam Anglicko ,Londýn- Clapham rok 1874.“ Povedala som prvé čo ma napadlo. Tardis vydával ,,jej zvuky,, a my sme zastavili. ,,Londýn 5. Decembra rok 1874. Dámy prvé!“ uklonil sa a ukázal ku dverám. Pomaly som ich otvorila, ovanul ma zimný vetrík a ja som vyšla do čiernej noci.. Cítila som škoricu. ,,Doktor, myslím, že sme pristáli niekomu na záhrade.“ Zakričala som. Doktor vykukol z Tardis a podal mi kabát ,ktorý presne ladil k mojim červeným šatám. Usmiala som sa a obliekla si kabát. ,,No tak to sa im ideme ospravedlniť.“ Povedal a vykročil k domu. Nasledovala som ho. Pri dverách sme zastali a Doktor zaklopal. Dlho sa nič nedialo ale nakoniec nám otvorili. Vo dverách stále žena. ,,Prajete si?“ zdvorilo sa opýtala. ,,Áno, viete ideme zďaleka nemohli by sme u vás jednu noc prenocovať ? Som Doktor a toto je Jane Petrova.“ Vytiahol psychopapier a ukázal jej ho. ,,Iste ,že môžete máme voľnú jednu izbu.“ Vtiahla nás dovnútra. Vchod bol priamo v kuchyni, ktorá bola útulná. Pri stole sedeli 4 deti a ďalšie tri sa hrali na zemi. ,,Ahoj.“ Pozdravila som ich. Všetky oči smerovali na mňa. Vykúzlila som ten najčarovnejší úsmev aký som dokázala. Jedno dievča mohlo mať 13- 14 sa postavilo a podišlo ku mne. ,,Som Amy a ty?“ ,,Ahoj Amy, ja som Jane, rada ťa spoznávam.“ Amy sa usmiala odišla naspäť ku stolu. Jej čierne vlasy boli zopnuté do drdola. Niekoho mi pripomínala ale nevedela som si spomenúť koho. ,,Prosím tadiaľto.“ Povedala žena, zrejme Amyna matka a viedla nás do úzkej chodby. Na konci zastala a ukázala na dvere. ,,Odpočiňte si.“ ,,Ďakujeme.“ Odpovedal za nás oboch Doktor a otvoril dvere. Ocitli sme sa v malej miestnosti s postelov. ,,,Tak ide sa spať.“ oznámil Doktor a hodil zo sebou na posteľ. ,,To je všetko ideš spať a čo ja? Nebudeme naháňať Marťanov?“ Pokrútil hlavou. ,,No ja ich hľadať nebudem, pokiaľ sem samy neprídu a teraz poď spať.“
Prehadzovala som v posteli. Po prvé preto lebo som zvyknutá na väčšie miesto v posteli a po druhé ,že Doktor rozprával zo spánku. Najprv nadával Einsteinovi , že jeho teórie nestoja za nič, potom hovoril Rose nech ho neopúšťa a ďalšie nezmysli. Bolo mi Rose veľmi ľúto, Doktor ju mal moc rád. Po tichu som vyliezla z izby a prešla ku vchodovým dverám. Z vrzgotom som ich otvorila. Privítala ma chladná noc. ,,Nemôžeš spať?“ ozval sa niekto za mnou, nadskočila som a otočila sa. Za mnou stála Amy. ,,Nie nemôžem a ty?“ Vyšla za mnou a zavrela dvere. ,,Nie mám pocit akoby sa niečo malo stať.“ Povedala a sadla si na pník. ,,Kde je vlastne Doktor?“ opýtala sa po chvíli. ,,Čože, veď v posteli.“ Šak spal nie? Zamračila sa. ,,Nie v posteli nie je. Si si istá ,že nie je s tebou.“ Vstala som.,, Nie keď som odchádzala spal, iba ak...“ ten hnusák. ,,Iba ak čo, Jane čo je.“ Zatriasla so mnou. ,,Iba ak čakal kedy môže zmiznúť.“ ,,Nechápem.“ Amy ma chytila za ruku. ,,Bež dovnútra, musím ho ísť hľadať!“ mala som o neho strach, vykročila som. ,,Idem s tebou aj tak nepoznáš mesto, pomôžem ti!“ dobehla ma. Zastala som. ,,Nie, nemôžeš byť so mnou. Je to nebezpečné.“ ,,Nebojím sa!“ ,,Vážne? Uvidíme. Prišla som z budúcnosti a pravdepodobne sú tu mimozemšťania- nebezpečné tvory ktoré ťa zabijú skôr ako žmurkneš. Stále sa nebojíš?“ opýtala som sa jej. Vyzerala skôr užasnutá ako ustráchaná. ,,Ideme nájsť Doktora!“ oznámila, chytila ma za ruku a tiahla nevedno kam. ,,Kam ideme?“ musela som sa opýtať. ,,V jednom dome, v meste sa dejú veci, divné veci. Keď tam niekto vošiel už ho nikto nikdy nevidel!“ odpovedala. Kývla som a preglgla. Kráčali sme chladnými ulicami a nikde ani vtáčika. Zastali sme až pri veľkom dome. Stromy boli okolo uschnuté a tráva žltá až hnedá. ,,Ideme dovnútra?“ nechcelo sa mi tam. ,,Keď už sme tu, pôjdeme.“ Amy bola odhodlaná a ja som veľmi pochybovala ,žeby bol Doktor v tom dome aj keď vyzeral hrôzostrašne. Takže podľa Doktorovho gusta. Zatiahla som za kľučku, dvere sa ani nepohli. Zaprela som sa a Amy tiež. S rachotom sme dvere otvorili a my sme vstúpili dnu. ,,Je tu zima.“ Poznamenala Amy a pritiahla si viacej svoju šatku ,ktorú mala uviazanú okolo pliec. ,,No topenie v 19. Storočí nie je nič moc!“
,,Aký je svet v budúcnosti?“ opýtala sa Amy. Usmiala som sa.,, No, je presne taký istý ako teraz len pribudne pár moderných vecí.“ Kývla akože berie odpoveď a ja som si v duchu vydýchla. Stúpali sme po starej drevenej podlahe a počúvali každý šuchot. Prešli sme skoro celý dom, nikde žiadne strašidlá a ani Doktor. Mali sme pred sebou posledné dvere, poriadne sme sa zapreli a otvorili ich. Miestnosť bola celkom veľká, teda určite väčšia než moja izba. Rozhliadala som sa. ,,Jane, pozri!“ zakričala na mňa Amy. Rýchlosťou svetla som k nej prišla a uvidela ako ukazuje na hnedý kabát, ktorý ležal blízko steny. ,,To je Doktorov kabát.“ Povedala som nadšene. ,,To je dobre ale kde je Doktor?“ Amyna otázka bola veľmi dobrá. ,,Čo keď je za tou stenou ešte niečo?“ spomenula som si na mnoho filmov kde sa steny otáčali a tak podobne. ,,Tak to skúsime nejaký nápad?“ opýtala sa ma Amy. ,,Nevidíš nejaký gombík?“ podišla som k stene a oprela som sa o ňu a zrazu som cez ňu prepadla. Zacítila som hrozný smrad ako keď niekto spálil kura. Amy...Kde je Amy. Oprela som sa znovu o stenu ale nič sa nestalo. Keď človek potrebuje spätný chod tak to tu nie je. Nechala som to tak a dúfala ,že sa Amy zľakla a utekala domov. Zrazu som ucítila niečie ruky, ktoré ma chytili a prehodili cez plece. Začala som kopať a búšiť rukami ale nerazila som do niečoho slizkého. ,,Fuj, kto ste? Ďalší ufón?“ snažila som sa zistiť v akej som situácií.,, Pustite ma inak si to si to s vami Doktor vibavý.“ Trochu som dúfala ,že sa zľakne mena Doktor a utečie ale vyslúžila som si zvuk ,ktorý sa podobal smiechu. Zrazu zastal a postavil ma na zem ale tak aby som na neho nevidela. Snažila som sa otočiť ale držal ma pevne. ,,Moc rozprávaš, to nebudem tolerovať.“ Povedal mi chrapľavý hlas a než som stihla niečo odpovedať priložil mi niečo k tvári a ja som padla na zem.
Do čí mi udrelo svetlo a tak som ich rýchlo zatvorila. Znovu som ich otvorila a začala vnímať okolie. Ruky som mala priviazané o reťazi ,ktoré viseli zo stropu. Pohľadom som zachytila Doktora, ktorý ležal na zemi ale mal otvorené oči . ,,Doktor!“ zakričala som. Z ťažka otočil hlavu a pozrel na mňa. Zalapala som po dychu. Jeho oči boli červené a bol celý špinavý a otrhaný. ,,Doktor môj, čo ti to spravili?“ opýtala som sa potichu. ,,A pozrime sa, naša hviezda je pri vedomí!“ ozval sa chrapľavý hlas. Z tieňa vyšiel muž, no celkom to bol muž. Na určitých miestach na tele mal šupiny. Zostalo mi zle. ,,Čo ste urobili Doktorovi.“ Začala som zvyšovať tón hlasu. ,,Tomu už nie je pomoci. Ale tejto maličkej ešte áno.“ Kývol na druhú stranu od Doktor kde visela už pri vedomí Amy. Pri Amy bol taký istý muž ako ten pri mne a držal palicu, ktorej sa rozdvojoval koniec. ,,Nechajte ju! Amy!“
,,Iste ,že ju necháme ale bude to niečo stáť, dievča energie.“ Vedel kto som, oslovil ma dievča energie. ,,Ty patríš nám.“ Striaslo ma. „Čo odo mňa teda chcete?“ snažila som sa vyzerať nebojácne. ,,No tvoja energia nie je veľká a keď chceme aby si nám pár rokov vydržala budú ti pomáhať ľudia.“
,,Aký ľudia?“ moja energia nie je veľká? „Si tak ešte mladá, že nič nevieš . Ty si môžeš kludne zobrať energiu od ľudí a nemusíš pri toľkej strate umrieť. Je to jednoduché.“ Usmial sa ak to teda úsmev bol. „A navyše si celkom pekná. Myslím ,že si ťa nechám v svojej blízkosti.“ Prešiel mi svojím slizkým prstom po tvári. ,,Nedotýkaj sa jej!“ ozval sa tichý hlas Doktora. Muž sa zasmial. „Ty ešte žiješ?“ zvýšil tón smiechu. Pozrela som na neho naše pohľady sa stretli. Kútikom oka som zahliadla ako si rukou zašiel do saka, kde máva zvyčajne uložený sonický šrobovák. Pozrela som na muža. ,,Dobre pomôžem vám ale chcem ešte niečo vám povedať.“ Nahodila som nevinný výraz. ,,Čo je to?“ spýtal sa. Naznačila som mu nech podíde bližšie. Naklonil sa a ja som mu pošepkala: „Nabudúce mi nenechávajte voľné nohy.“ Vyšvihla som sa a nohami som ho trafila do tváre. Ustúpil dozadu a buchol si hlavu o stenu, zvalil sa na zem. Doktor zatiaľ šrobovákom odistil luster, ktorý trafil druhého muža. Pomaly sa zdvihol a namieril na moje putá a Amyne, ktoré okamžite povolili. Amy sa ku mne rozbehla a ja som ju vzala do náruče. ,,Pôjdeme!“ prikázal Doktor a pomaly sa vydal preč. Nasledovali sme ho.
Vonku bolo chladno a pomaly svitalo. ,,Zvládli sme to!“ zakričala od radosti Amy. ,,Ako vždy, však Doktor?“ nedostalo sa mi odpovedi. „Doktor?“ Otočila som a uvidela Doktora, ktorý ležal na zemi. „Doktor!“ zdesene sme s Amy bežali k nemu. Kľakla som si prehrabla mu vlasy. ,,Jane.“ Zašepkal. ,,Som tu. Regeneruj!“ Amy sa na mňa prekvapene pozrela. „Nie je to možné.“ Odpovedal. ,,Nemôžeš umrieť. Nenechávaj ma tu!“ usmial sa a zatvoril oči. Vedela som čo musím urobiť. ,,Pomôžem ti!“
,,Nie Jane, zabilo by ťa to.“ Začal pomalšie dýchať. ,,Nie keď ti pomôžem!“ ozvala sa Amy. ,,Ale môže sa stať hoci čo, nikdy som to nerobila. Môžeš skončiť hluchá, slepá a...“ dochádzali mi slová. ,,Keď je šanca na záchranu, pomôžeme mu!“ povedala odhodlane a chytila ma za ruku. Pevne som ju chytila a druhú ruku som položila Doktorovi na hrudník. ,,Jane, nie nerob to. Okamžite prestaň! Nestojím za to!“ odvrával. ,,Ale stojíš.“ Zohla som sa a pobozkala ho na čelo. ,,Amy pripravená?“ kývla hlavou a zavrela oči .Nadýchla som sa a vypustila všetku energiu z môjho tela a len málo z Amyneho. Cítila som ako sa Doktorove funkcie obnovujú. Odišli mi už obličky, umierala som ale musela som Doktora vyliečiť. Od Amy som si zobrala len 1 percento energie, nemohla som dovoliť aby sa jej niečo stalo. Doktor bol vyliečený a ja som cítila svoje posledné minúty života , keď v tom mi Amy chytila druhú ruku a začala mi predávať jej energiu. Chcela som sa brániť ale nevládala som. Keď prestala padli sme obe na zem . Z ťažka som dýchala. ,,Prečo si to urobila Amy?“ pregúlila som sa k nej. ,,To bolo úžasné!“ poznamenala a slabo sa zasmiala. ,,Bláznivé ženské!“ zakričal Doktor , ktorý už stál na nohách. ,,Ďakujem.“ Podišiel ku nám a objal nás.
,,Vážne nezostanete?“ opýtala sa Amy. ,,Je mi to ľúto ale nie a pozdrav matku.“ Odkázal Doktor, objal ju a odišiel do Tardis. Podišla som k Amy a pevne ju objala. ,,Si to najskvelejšie dievča aké som kedy poznala. A vieš, že o tom čo sa stalo nesmieš nikomu povedať!“ Odtiahla sa. ,,Áno viem. A Jane, nezabudni na mňa!“ Usmiala som sa. ,, Nikdy na teba nezabudnem.“ Pokývala hlavou a ja som zaliezla do Tardis. Pri dverách som sa ešte otočila a zakývala jej. Zavrela som dvere a podišla k Doktorovi, ktorý „štartoval,, Tardis. ,,Vieš mám stále pocit akoby som ju odniekiaľ poznala .“
,,Tvoj pocit je správny. Volá sa Amy Levyová.“ Povedal a podal mi fotku. Nechápavo som sa pozrela a on mi len kývol na fotku a odišiel. Sadla som si a prezrela si ju. Na fotke bola Amy ale vyzerala staršie. Otočila som ju. Na bielej strane bolo napísaných pár riadkov.
Amy Levyová (1861- 1889) spisovateľka a básničkárka
Posledná fotografia z januára 1889, šesť mesiacov pred samovraždou.
,,To je Amy? “ opýtala som sa Doktora. ,,Ano trpela depresiami a postupnou hluchotou. Očividne následky na odovzdanú energiu sa prejavili až po našom odchode.“ Podišiel ku mne objal. ,,Rada by som sa spýtala či jej nemôžeme pomôcť ale poznám tvoju odpoveď.“ Usmial sa a odišiel. Ešte raz som sa zadívala na fotku a prečítala si posledné riadky.
Keď prvý krát ublížil mi svet,
Boh nezjavil sa u mňa hneď.
Keď viedlo sa mi ešte ťažšie,
Tak nezlietla hneď láska bližšie.
Keď najhorší potom prišiel zvrat,
Smrť nezostalo, než zavolať.