Another life part.2
Tu je druhá časť. Dúfam,že máte krásne prázdniny. Enjoy it...
Vzala som do ruky niečo, čo tvarom pripomínalo vidličku. Bola celá biela a na dotyk pôsobila krehko. Otočila som ju na druhú stranu, aby som si ju prezrela. Začula som mierne ironické zakašľanie. Zdvihla som hlavu a pozrela sa na Willa.
„Čo je?“ opýtala som sa.
„Si zábavná.“
Nadvihla som jedno obočie. „V čom presne?“
„Najskôr sa odmietneš pokloniť, potom so mnou hovoríš ako so seberovnou a teraz si obzeráš pomôcku na jedenie akoby si v živote nič také nevidela,“ odvetil.
„Máš pravdu, v živote som nič také nevidela.“ Opatrne som položila divnú vec naspäť na stôl a zložila si ruky cez hruď. Will sa na mňa spýtavo zahľadel. „Jedz!“ prikázal.
„Nechcem,“ odvrkla som.
Z Willových očí zmizla všetka pobavenosť a spokojnosť. Jeho pohľad mi začal naháňať strach. Prisunul sa ku mne bližšie a zadíval sa m do očí. Potom miernejším hlasom povedal: „Avery Etersnová, musíš jesť! Nedostatok jedla môže spôsobiť poruchu nášho dieťaťa!“
„Ja som to dieťa vôbec nechcela!“ začala som. „Proste mi medzi rečou povedali, že som tehotná a bodka!“
Čakala som ,že bude naštvaný, že vybuchne ale on iba sklonil hlavu akoby sa hanbil. Vstal od stola a otočil sa mi chrbtom. Nastalo ticho, že bolo počuť ako sa preháňajú lietajúce autá okolo budovy. Ticho som sedela na svojom meste a čakala čo bude ďalej. Prešlo pár minút, kým sa napokon ozval: „Je mi to ľúto. Zabudol som m prikázať ,aby ťa so všetkým oboznámili.“ Zatváril sa previnilo. „Dovoľ ,aby som ti všetko vysvetlil.“
Ukázal rukou na sedačku a sám si na ňu sadol. Zdvihla som sa a prešla tam kam mi ukázal. Ale nesadla som si vedľa neho ako asi očakával. Nechala som medzi nami medzeru. Odkašlal si a začal svoje vysvetľovanie.
„Naša rasa, ešte pred mnohými rokmi, bola na pokraji vyhynutia. Vedci robili všetko ale nedalo sa tomu nijak zabrániť. Až prišiel jeden deň. Vedec menom Alach pozmenil náš vrodený kód...“
„Máš na mysli DNA?“ prerušila som ho.
Prikývol hlavou. „Myslím, že u vás sa tomu tak povie. Keďže to urobil, síce nás zachránil ale až potom sme si začali uvedomovať problémy. Neumierali sme na choroby a netrpeli poruchami ale nemohli sme sa ďalej medzi sebou množiť. Preto berieme ľudí z iných svetov.“
„Takže sme pre vás iba chodiace inkubátory, úžas!“ žasla som.
Will sa zdal, že mi nerozumie.
„Zabijete ma?“ pípla som.
Prekvapene zdvihol hlavu a posunul sa ku mne bližšie. „Nie, si predsa matka budúceho panovníka. K tebe máme rešpekt.“
Radšej som sa postavila a on ma napodobnil. Potrebovala som odtiaľ preč. Pristúpil ku mne bližšie až som so sebou trhla. Natiahol ku mne ruku. Zastrčil mi pár neposlušných vlasou za ucho a jeho prst skĺzol až k mojím perám. Už mi nehľadel do očí ale na moje pery. Prstom obkreslil ich tvar. Bol neuveriteľne príťažlivý, cítila som sa ako v tranze.
„Si krásna, Avery Etersnová. Krajšia než vtedy, keď som si ťa vybral. Vedel som, že ty si tá pravá, či už pre mňa alebo môjho nástupcu.“
Takéto slová mi ešte nikto nikdy nepovedal. Bola som ohromená, myslím, že som prestala aj dýchať. Pomaly sa ku mne sklonil tak, že sa naše nosy dotýkali. Začal mi dochádzať vzduch, celá zem sa so mnou točila. Už som sa viac neudržala na nohách a zamdlela som.
„Avery!“ Bolo posledné čo som počula.
Tlak na mojej ruka narastal. Otvorila som oči a uvidela biely strop, ako inak. Poznala som túto izbu, pretože bola moja. Ešte stále som cítila Willov dotyk na mojej koži, keď ma zachytil. Odpadávať som nemala vo zvyku ale teraz som to prisudzovala tomu miniatúrnemu tvoru, ktorý vo mne rástol. Obrátila som hlavu, aby som zistila páchateľa, ktorý spôsobuje, že moja ruka ide odumrieť. Musela som sa usmiať, keď som uvidela Willa ako pevne drží moju ruku a má položenú hlavu na posteli. Muselo to byť nepohodlné. Zdvihla som druhú ruku a prešla ňou po jeho vlasoch. Trochu sa pomrvil a niečo povedal ale nerozumela som. Nechápala som ako to, že mám nutkanie si priznať ,že ho milujem. Poznám ho iba pár hodín! Dívala som sa ako sladko spí a zrazu som si spomenula na moju rodinu. Bože, musia sa ísť zblázniť. Môj otec pracuje u polícii, takže je po mne vyhlásené pátranie na celej Zemi. Musím sa teraz modliť a dúfať, že vyhlásia aj vesmírne pátranie. Ešte stále som bola v tom, že toto celé je sen ale všetko vyzeralo až moc reálne. Do izby vošla Elen. Vošla tak ticho, že som ju vôbec nepočula. Keď uvidela, že som pri vedomí, uklonila sa a usmiala. Potom stisla niečo na svojom náramku.
„Ako sa cítite?“ spýtala sa starostlivo.
Na chvíľu som zatvorila oči a vydýchla. „Už lepšie,“ odpovedala som.
Tlak na mojej ruku poľavil. Pozrela som sa smerom na Willa a uvidela jeho rozospatý pohľad. Vyzeral ustarostene a naštvane. Tipovala som, že sa Elen už stihla pokloniť.
„Ako dlho je už hore, Elen?“ obrátil sa na ňu akoby som tu vôbec nebola.
„Len chvíľku, pane,“ odvetila.
„A čo doktor?“
„Je na ceste, už bol oboznámený.“
Will kývol hlavou ale na mňa ani nepozrel. „Choď von, Elen!“
Elen sa uklonila a odišla preč. Will sa postavil a prešiel k oknu.
„Deje sa niečo?“ opýtala som sa opatrne.
Otočil sa. „Tak ty sa ešte pýtaj!“ skríkol na mňa až som sa zľakla.
Nemala som rada, keď na mňa niekto kričal. Vždy sa mi chcelo plakať ale teraz som sa držala. Nechápala som, prečo je taký naštvaný. „Nič som nespravila,“ ozvala som sa.
Frustrovane zatvoril oči a podišiel ku mne. „Isteže nie, ja...prepáč. Doktor povedal, že tvoje telo akoby prežilo šok.“
Áno, šok z teba.
„Bola to moja vina, moc som na to išiel rýchlo. Ešte sa ani v tebe poriadne neuchytil a ja som sa už snažil o tvoju priazeň.“
„Počkaj, ako si to myslel?“
„Čo?“ nechápal.
„Tú poslednú vetu,“ vysvetlila som.
Nadýchol sa. „Keď máš v sebe môjho potomka, budeš ku mne cítiť isté city, ktoré budú samozrejme trvať iba do pôrodu. To dieťa nás spojuje,“ odpovedal mi na otázku.
Tak preto ma tak priťahoval a priťahuje! „A čo sa stane potom?“
„Potom, väčšina žien sa uzavrie do seba a utvorí sa u nej nechuť k panovníkovi alebo človeku, ktorého ešte prednedávnom milovala.“
„Páni,“ zhíkla som. Mám sa načo tešiť, pokiaľ im neutečiem. Ozvalo sa zaklopanie a následne na to sa dvere otvorili. Objavil sa doktor v celej svojej kráse. Poklonil sa a podišiel k posteli.
„Počul som ,že vám je lepšie.“ Usmial sa.
Prikývla som. Chytil ma za ruku a ja som očkom zachytila ako Will strnul. Vyzeral ako lovec, ktorý nedá dopustiť na svoju korisť. Doktor mi priložil malý plochý štvorček na zápästie. Striaslo ma, pretože studený kov zaútočil na moju pokožku. Potom odobral štvorček z môjho zápästia a položil si ho na roztvorenú dlaň. Zo štvorčeka vyšlo svetlo a následne sa objavil hologram, na ktorom boli rôzne čísla a znaky. Nikdy v živote som také niečo nevidela. Will podišiel k doktorovi a zadíval sa na hologram. Doktor súhlasne pokýval hlavou a pozrel na Willa.
„Všetko je v poriadku,“ vyhlásil napokon doktor, uklonil sa, venoval mi hrejivý úsmev a odišiel z izby.
Pozrela som sa na Willa, ktorý mal stále nečitateľný výraz.
„Nebudem ťa už viacej rušiť,“ oznámil nakoniec a vypochodoval z izby.
Zavrela som oči, že si trochu pospím aj tak nemám čo robiť. Keď ma zrazu napadlo, že nikto tu nie je. Vyšla som z postele a potichu otvorila dvere. Na moje sklamanie tam stála Elen.
„Prajete si?“ opýtala sa hneď ako ma uvidela.
„Som hladná,“ zaklamala som.
Usmiala sa. „Hneď vám niečo prinesiem,“ uistila ma.
S úsmevom som kývla a akože som zavrela dvere. Jej topánky zanechávali klopkajúci zvuk. Hneď ako bolo klopkanie ťažko počuteľné, vyliezla som z izby. Studený vzduch ku mne prešiel aj cez látku nočnej košieľky. Nedbala som na neho a rozbehla som sa po chodbe. Netušiac kam mám ísť, som zahla doľava. Na konci chodby som uvidela dvere, rozbehla som sa k nim. To bola chyba, pretože už pri dverách som fučala ostošesť. Otvorila som dvere a nakukla na druhú stranu. To čo som uvidela ma ohromilo. Tá miestnosť, bola niečo ako maxi terasa. Vystúpila som na studenú podlahu. Bolo to neuveriteľné, mala som celé mesto ako dlani. Bolo veľké, hodne veľké. Obzerala som sa stále neveriacky dookola. Naraz som sa zarazila, schodisko ani som si ho nevšimla. Podišla som k nemu a uvidela, že vedie dole. Brala som ho ako moju jedinú cestu von. Schádzala som veľmi pomaly, predsa len bolo strmé. Keď som konečne stála na pevnej zemi, vydýchla som si. Zahla som doprava a vykríkla. Elen ma pevne chytila za rameno. Jej milý vľúdny pohľad bol preč. Hľadela na mňa akoby mnou pohŕdala.
„Čo si myslíš, že robíš?“ spustila a trhla so mnou.
„Au, prestaň!“
„Ideme okamžite za vládcom!“
TBC